Z Tangeru do Marakéša
Z Tangeru do Marakéša: Plavba trajektom cez Gibraltarský prieliv, zo Španielska do Maroka, netrvala dlho. Na malú chvíľku nás sprevádzali delfíny. Dokonca som zahliadol aj nejaký druh veľryby. Pasová kontrola prebehla priamo na lodi. Colník si nebol istý, či má Slovensko bezvízový styk s Marokom. Vyhľadal si papier so zoznamom krajín a márne v ňom pátral po Slovensku. Nakoniec ho našiel na inom papieri. Na chvíľku som aj zapochyboval, či sa do Maroka vôbec dostaneme. Našťastie sme dostali pečiatku do pasu a obavy zahnané…
Trajekt zo španielskej Tarify sa blíži k marockému prístavu Tanger. Opúšťame klimatizovanú loď a vstupujeme na horúcu africkú pôdu. Vôbec prvýkrát som v Afrike, aj keď nie je to tá subsaharská Afrika, ale arabský sever. Naše ruksaky prechádzajú povinnou prehliadkou cez röntgen a môžeme opustiť prístav. Vzrušujúce dobrodružstvo sa môže začať. S Josém nemáme stanovený pevný plán cesty po Maroku. Nevieme ešte, čo nás čaká. Pôjdeme, kam nás nohy zavedú. Len tak, na slepo. Dnes môžeme spať aj v Tangeri, ak budeme chcieť. Alebo pôjdeme do Casablancy, alebo rovno do Marakéša.
„Vidíš José, to znie dosť dobre, tak exoticky ako z nejakej orientálnej rozrávky – Marakéš. Poďme tam.“ obrátil som sa na Josého. „Jasné, pôjdeme do Marakéša. Vlakom.“ odpovedá José.
Do Marakéša vlakom
José je rovnako nadšený a plný energie. Rozhodli sme. Dnes pôjdeme do Marakéša vlakom. Cez polovicu Maroka do mesta pod Atlasom. Do červeného mesta, kam chodili stovky rokov karavány cez Saharu z mýtického Timbuktu. Na rekreáciu sem chodieval aj Winston Churchill. Neskutočne sa tam teším.
V prístave na nás mávajú taxikári. Ponúkajú nám odvoz za pár marockých dirhamov. Dirhamy však nemáme. Takže akokoľvek sa snažia, nemáme im ako zaplatiť. Oprašujem svoju francúzštinu. Taxikárom ospravedlňujúco opakujem: „Je suis desolé, mais nous n’avons pas d’argent.“. V preklade „Je mi to ľúto, ale nemáme peniaze.“ Veď miestnu menu sme ani nemali, kde získať. Len teraz sme vystúpili z lode. Z prístavu pôjdeme do mesta radšej pešo.
Kde do pekla je železničná stanica..
Slnko poriadne pečie. Je niečo popoludní a teplota vystúpala vysoko, určite je cez 35 stupňov. Teperíme sa s ťažkými ruksakmi popri štvorprúdovej ceste. Len pár metrov za ňou je osviežujúce more. Hneď by som sa vrhol do tých vĺn. Od prístavu sa cesta stáča vľavo. Ešte sem-tam pri nás zastaví taxík. Taxikári sa vždy pýtajú, kam ideme. Všetkých odmietame a kráčame ďalej. Aj keď najradšej by som sa na tú stanicu zviezol.
„Zájdeme do starej mediny Tangeru?“ pýtam sa Josého.
„Radšej by som to vynechal. Pozri sa, však to by sme museli vystúpať do kopca.“ odvetil José.
Neoponujem, aj keď trochu ma to mrzí. Rád by som sa túlal uličkami starej mediny a predstavoval si, kde asi tak mohol Coelhov Santiago predávať sklo. V tom teple budeme radšej kráčať popri mori. Naším cieľom je dostať sa na vlakovú stanicu a zistiť, kedy odchádza vlak do Marakéša. Internet v telefóne nemáme. Nekúpili sme si SIM kartu. Na čo? Opýtame sa domácich. Zastavujem staršieho pána: „Bonjour monsieur. Où est la gare ferroviaire, s’il vous plaît? V preklade: „Dobrý deň pane. Kde je vlaková stanica, prosím Vás?„. Ukazuje, aby sme pokračovali rovno popri pobreží, že to nemôžeme minúť. Vraj to nie je ďaleko. Nuž s tým ťažkým ruksakom a v tom neskutočnom teple je pre mňa všetko ďaleko.
Mesto žeriavov
Čo ma prekvapuje na Tangeri, je ten všadeprítomný stavebný ruch. Toľko žeriavov a rozostavaných výškových budov som snáď nikde v Európe nevidel. Vidím, že sa tu vo veľkom investuje. Som si takmer istý, že sa tu stavajú nové hotely. Toto mesto má veľký potenciál. Mestská pláž je piesková a široká, more azúrové. Prekvapilo ma, ako čisto tu je a aj okolie je príjemne upravené. Pláž oddeľuje od štvorprúdovej cesty vydlážená promenáda a zelený pás s palmami. Piesková pláž je široká odhadom aj 100 a viac metrov. Nie je vôbec preplnená. Niekoľko mladých mužov hrá na pláži futbal. Ďalší sa kúpu v mori. A my stále kráčame ďalej…
Dostaneme sa z Tangeru do Marakéša?
Mám pocit, že už ideme príliš dlho. Opäť zastavím náhodného miestneho obyvateľa a pýtam sa, či ideme dobre na stanicu. Hovorí, že to nie je ďaleko, máme pokračovať rovno. Nuž, pokračujeme.
„Nezdá sa mi to.“ hovorím Josému „Veď sme pomaly za mestom. Už tu pomaly ani nikto nie je. Tamto sú už len nejaké holé kopce a aj cesta sa zdvíha. Čo postavili stanicu za mestom? Keď niekto pôjde okolo ešte raz sa opýtam.“ Našťastie po pár minútach stretávame chlapíka, čo nás otočí. Vraj sme to už prešli. Ale my sme žiadnu stanicu nevideli. Vysvetlil nám, kadiaľ presne máme ísť. Vraj je to oproti Hiltonu pri kruháči. Ešteže sme sa prešli…
Začal som mať nervy na ten ťažký ruksak, na to hrozné teplo, na to, že sme ani vodu nemali so sebou, ale aj na to, že sme si niekde v meste nezamenili eurá na dirhamy a nezobrali taxík. Prichádzame na križovatku, ktorú nám opísal zatáčame smer od mora a už vidíme kruháč a hotel Hilton. Konečne vidíme železničnú stanicu. Hallelujah!
Železničná stanica Tanger vs. Bratislava 1:0
Viem, že bratislavská stanica nie je merítkom krásy ani čistoty. Ale je neskutočné, že ešte aj v marockom Tangeri je krajšia železničná stanica ako v našom hlavnom meste! Nie je veľká, ale je nová a architektúra dokonale snúbi modernu s marockými tradičnými motívmi. Vstupujeme dnu a sme uchvátení, interiér je síce strohý, ale čistý a pekne zdobený islamskými ornamentmi. Idem k okienku zistiť, či a kedy ide vlak z Tangeru do Marakéša. Máme šťastie. Pán predávajúci lístky mi hovorí, že vlak odchádza o 21:00 večer. Kupujeme rovno dva lístky v lôžkovom vagóne. Začíname veriť, že sa do toho Marakéša vážne dostaneme. Nemali sme predstavu ako dlho trvá cesta vlakom. Ale aj na to sme sa spýtali. Vraj o 21:00 vyráža a prichádza ráno okolo 8:00. S lístkami vo vrecku vychádzame zo stanice a ideme nájsť niečo pod zub a niekde si oddýchneme. Večer sa sem vrátime…
Z Tangeru do Marakéša nočným vlakom
Slnko zapadlo a blíži sa hodina odchodu vlaku. Vraciame sa na stanicu. Ešteže sme došli dostatočne vopred. Vlak bude zjavne plný. Svet je malý a nám sa to potvrdzuje v staničnej hale. Stretávame Slovákov. Miestenky majú tiež v lôžkovom vozni. Pôvodne sme mali byť v rôznych kupé. Dostal som však nápad. „Idem za sprievodcom, oprášim svoju polozabudnutú francúzštinu a vybavím, aby sme boli v jednom kupéčku.“ hovorím Josému a novým známym. Sprievodca behá hore-dole po vozni. Oddchytím si ho a veľmi rýchlo sa dohodneme 🙂
„Kupé vybavené, nemusíme sa báť, že s nami bude niekto iný. V tomto kupé sa bude hovoriť po slovensky.“ poslušne hlásim.
Vlak odchádza polhodinu po deviatej. Meškáme, ale je nám to jedno. Sme vo vlaku a ráno sa zobudíme v Marakéši. Kupé je pre štyri osoby. Dve postele vľavo a dve vpravo. Nie je tu veľa miesta. José si vybral hornú posteľ, ja dolnú. Chvíľku kecáme, ale od únavy všetci štyria rýchlo zaspíme.
Ráno v Marakéši
Zobúdzam sa a vlak si ešte stále razí cestu do Marakéša. Slnko vychádza. Všetci v kupé sa zobúdazajú. Okolitá krajina sa mi mihá pred očami. Do cieľa zostáva menej ako hodina. Pomaly si balíme veci. Snáď vo vlaku nič nezabudneme. Rozprávame ešte so spolucestujúcimi. V Marakéši majú dohodnuté nejaké ubytovanie. My s Josém ideme na slepo. Vždy sme mali radi tento štýl cestovania. Spoliehame sa, že vždy nájdeme miesto na prespanie. Nie sme zviazaní nejakým plánom a časovým harmonogramom. Vtedy musíš byť tu a v iný deň tam… Plánovanie nie je nič pre nás. Aj túto cestu po Maroku plánujeme neplánovať 🙂 Nikdy nevieme, kde sa ďalší deň ocitneme. Ten pocit voľnosti, že každý deň môžeme skončiť v inom meste a pokojne aj niekoľko sto kilometrov od miesta, kde sme sa ráno zobudili, nás napĺňa príjemným pocitom dobrodružstva…
Vlak spomaľuje a pri pohľade na hodinky tušíme, že sme blízko Marakéša. Nemýlime sa, keď sa pred oknom zrazu objaví nástupište. Áno, sme v Marakéši. Vystupujeme z vlaku a to teplo nás ovalí. Neskutočné. Veď je 8:30 ráno a teplota môže byť hádam cez 30 stupňov. Lúčime sa s našimi spolucestujúcimi. Želáme im všetko dobré na ich ceste po Maroku a pokračujeme svojou vlastnou cestou. Nevieme síce kam, ale vyšli sme pevným krokom k stanici.
Želežničné stanice v Maroku vs. Bratislava 2:0
Je to až neuveriteľné, ale aj železničná stanica v Marakéši je krajšia a čistejšia ako v Bratislave. Vlastne, ani nie sme veľmi prekvapení. Latka nebola nastavená vysoko. Páči sa mi táto architektúra. Ako využívajú tradičné prvky a spájajú to s modernou architektúrou. Stanica v Marakéši je krajšia aj ako tá v Tangeri. Veď posúď sám/sama na fotke 🙂
Ak nám v Tangeri bolo teplo, tak tu je to totálne peklo. Nechcem si predstaviť, aké teploty tu budú na poludnie.
„Poďme nájsť nejaký hotel, kde si zložíme batohy. Ale musí mať klimatizáciu.“ hovorím Josému. Tentokrát zoberieme taxík. Pred stanicou sa obzeráme po okolí. Napokon ideme k ceste. Stoja tu dve dievčatá, s ktorými sa dávame do reči. Sú to Austrálčanky. Majú rovnakú cestu, na námestie Džemá el-Fna. Čo je absolútna top atrakcia celého Marakéša a pre nás snáď jediné miesto, ktoré sme pri príchode poznali. Prišli sme sem ako nepopísaná kniha. O Marakéši vieme len veľmi málo až nulá celá nula nič. Ale zobral som so sebou Lonely Planet, tak si niečo naštudujeme na hoteli. Zastavil nám obrovský starý mercedes. Odhadujem, že toto auto zažilo rozkvet v 80. rokoch… Dohadujeme vopred cenu s taxikárom, ktorú si delíme 50:50 s Austrálčankami a ideme. Cesta netrvá dlho a sme na hlavnom námestí. A čo teraz? ….
Dozvieš sa v ďalšom článku 🙂
