Zápisky z ciest: Fés, kráľovské mesto tisícov uličiek

Fés je naším ďalším cieľom, kde strávime dve noci. Nastupujeme do autobusu na stanici v Casablance. Zdravíme nášho starého známeho a ideme si sadnúť dozadu. Z Casablancy vyrážame po tme. Náš šofér tentokrát jazdí pokojnejšie. Bez stresu skladám hlavu a zaspávam. Prebudím sa, keď stojíme v Rabate. Ale rýchlo sa opäť ponáram do spánku. Do Fésu ideme nočným autobusom.

Do Fésu prichádzame pred rozvidnením. Autobus zastavuje v novej modernej časti mesta. Ulice sú čisté, asfalt pekný čierny, cesty lemujú ozdobné palmy kanárske. Na pohľad parádne mesto. Z autobusu vystupujeme a premýšľame, kam ďalej. Opodiaľ vidíme stáť taxíky. Podídeme k jednému z nich a dohadujeme cenu. Smerujeme do starej časti Fés El Bali. Tam niekde si nájdeme ubytovanie. Cesta taxíkom ubieha. Hľadím von oknom a sledujem každý detail. Taxikár nás vysadzuje pred zjavne historickou bránou. Ukazuje nám, že do starého mesta sa dostaneme cez ňu. Je to Bab Rcif. Platíme mu dohodnutú cenu, nakladáme ruksaky na plecia a prechádzame cez bránu ako cez nejaký portál, ktorý nás prevedia o stáročia späť do histórie.

Stratení v medine Fés el Bali

Slnko už vyšlo nad obzor. Po námestí tlačia mladíci vozy so zeleninou. Z námestia odbáčame do úzkych uličiek. Vieme, kam chceme ísť. José vyčítal, že pri Bab Boujloud majú byť ubytovania pre batôžkárov. Nuž vyskúšame sa tam dostať odtiaľto pešo. Však to nemôže byť nič zložité. To však nevieme, že Fés el Bali má tisíce ulíc, uličiek, prechodov, zákutí. Všetky sa nejako podobajú a nie je problém sa tu stratiť. Aj tak sa však púšťame do tohto dobrodružstva.

Prechádzame cez uličky, kde sa míňame s oslíkmi ťahajúcimi náklady surových koží, sena alebo zeleniny. Niekedy sú uličky také úzke, že sa musíme uhnúť, aby do nás nenarazili. Ak oslík zaváha pohonič mu pleskne po zadnej časti bičom. Počujeme zvuky od kovotepcov. Vyklepávajú rôzne islámske tvary do mís a čajových sád. Vidíme množstvo obchodov s koženým tovarom. Fés je tým pomerne známy, že sú tu zachované staré historické koželuhy. Určite niektorý z koželuhov navštívime.

“Zdá sa mi, že naša prechádzka starým mestom už trvá dlho a mám pocit, že sa točíme do kruhu. Veď sme videli smerovú šípku k Bab Boujloud, ale tadiaľto sme išli už minimálne trikrát.” hovorím Josému.

“Točíme sa tu v kruhu už pomaly dve hodiny. Nevrátime sa radšej tam, kde nás vysadil taxikár?” dodávam.

“Dobre, poďme na to námestie. Tam si nájdeme taxík a povieme mu nech nás odvezie k Bab Boujloud.” navrhuje José.

Ešte asi 15 minút blúdime, aby sme vôbec našli cestu späť k námestiu Rcif. S námahou sa nám to podarí a odľahne nám. “Myslel som, že nás tá medina pohltí a už sa odtiaľ nikdy nedostaneme.” hovorím.

Taxíkom k Bab Boujloud

Berieme prvý taxík, dohadujeme cenu a razom sa vezieme. K Bab Boujloud nás dovezie za necelých 5 minút. “To sme teda riadne preplatili.” obraciam hlavu na Josého. “Ale je mi to jedno. Pešo, cez medinu, by sme sa sem nedostali ani do zajtra.”

Bab Boujloud

Brána Bab Boujloud je skutočne nádherná pamiatka na bohatú históriu tohto kráľovského mesta. Tmavomodrá farba a krásne islámske vzory z nej robia predmetom záujmu všetkých turistov, ktorí zavítajú do mesta Fés. Nanešťastie jej časť je schovaná za lešením. Práve ju reštaurujú. Vstupujeme do mediny cez túto nádhernú bránu. S ubytovaním nevymýšľame. Hneď za bránou vpravo vidíme nápis hotel. Vstupujeme dnu. Úzkym schodiskom sa dostávame na recepciu, ak sa to tak dá nazvať. U pána s bezchybnou angličtinou zisťujeme, že nemajú ani jednu izbu voľnú, ale vraj to ešte preverí. Môžeme si sadnúť na terasu, kde si zložíme veci.

Vstupujeme na terasu, na ktorej sú traja ľudia. Jeden z nich sedí a dvaja stojaci sa s ním rozprávajú po anglicky. Terasa je inak priestranná. Zjavne nie sme jediní, kto si tu zloží ruksaky. V rohu terasy ich je nahádzaných snáď desať. Podľa prízvuku identifikujeme sediaceho chalana na Američana. Oči má celé červené. V ruke drží akúsi malú kocku, ktorú si zapaľuje. Vôňa hašišu sa rozplýva po celej terase. Skladáme ruksaky a na chvíľu si sadáme na zem….

Hotel pri Bab Boujloud

O niekoľko minút prichádza recepčný. Ospravedlňuje sa, že žiadnu izbu dnes nebudú mať voľnú. Ak však chceme, môžeme spať na streche pod holým nebom. Vraj to bude o dosť lacnejšie oproti izbe.

“Super. Ušetríme a ešte budeme takto dobrodružne spať. Poďme do toho.” hovorím Josému. José je tiež za, bude to zážitok.

“Kde si môžeme zložiť veci?” pýtam sa recepčného.

“Nasledujte ma, zložíte si ich u mňa v izbe.” recepčný rukou pokývne, aby sme išli za ním späť do budovy.

V ruksakoch nemáme žiadne cennosti. Všetko dôležité máme so sebou v taške cez plece, v ktorej máme aj fotoaparáty. Skladáme si veci u recepčného. Ešte nám chce ukázať, ako sa ide na strechu. Stúpame po točitom schodisku až ku kovovým dverám. Recepčný ich odomyká. Zo strechy je perfektný výhľad na medinu a hlavne na Bab Boujloud. Veď sme rovno vedľa nej. Všimol som si tiež ten neskutočný počet satelitov všade navôkol. Akoby tu prijímali signál z iného sveta alebo z budúcnosti. Spokojní s dnešným ubytovaním chádzame ešte na terasu. Američan sedí už sám, len so svoju malou kockou…

Túlame sa uličkami Fés el Bali

Maroko nás prekvapilo niekoľkokrát. Doteraz bolo najväčšie prekvapenie Essaouira. Avšak Fés el Bali prekonal všetko, čo sme doteraz zažili. Túlanie sa uličkami Fés je ako návrat v čase do stredoveku. Staré ošarpané domy, stredoveké zachované hradby, muži v dželabách, oslíky nesúce náklad v úzkych uličkách, remeselníci tepajúci do kovu, smrad z koželuhov a výrobky z kože. Medina, čiže staré mesto Fésu je zapísané na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. A musím podotknúť, že celkom právom. Má neskutočnú atmosféru cez deň. V takom Marrakéši môžeš tú atmosféru zažiť v noci, po zotmení, ale Fés je úžasný za dňa.

Vychádzame z hotela a len pár metrov od nás si vieme kúpiť niečo na jedenie. Pokračujeme dole kopcom. Sme zvedaví, či niektoré z uličiek nespoznáme z nášho blúdenia. A skutočne, päť minút chôdze a spoznávame ulicu s obchodmi. Stačilo nám len odbočiť do jednej tmavej uličky do kopca a dostali by sme sa k Bab Boujloud aj pešo. Aspoň si to zapamätáme…

Garbiarne v kráľovskom meste Fés

Zamýšľame sa, kam pôjdeme. Napadne mi, že veď vo Fése ešte fungujú staré garbiarne. Spracúvajú v nich, tradičným spôsobom, surové kože z kôz a oviec a následne vyrábajú rôzne kožené výrobky. Cestou uličkami sme predsa videli množstvo obchodov s koženým tovarom. Známe sú najmä ručne robené kožené papuče s rôznymi zaujímavými vzormi, tzv. babouches. Všimol som si, že množstvo mužov ich tu nosí. Vyzerajú dosť pohodlne. Určite sa im aspoň nohy nepotia, ako nám v teniskách…

“Mohli by sme ísť pozrieť tanneries (garbiarne). ” navrhujem.

“Dobre, len mali by sme nejaké nájsť a hlavne, si pamätať cestu späť.” odpovedá José.

“Prinajhoršom zlezieme k tomu námestiu Rcif a znova sa odvezieme taxíkom k Bab Boujloud.” poznamenám.

Pokračujeme krivoľakými uličkami a náš mozog dáva pokyn očiam, aby hľadali nápis tanneries alebo tannery. Po pár uličkách, keď sme sa vyhýbali oslíkom s nákladom, niekoľkokrát sme vliezli do slepej ulice a len niekoľko minút predtým ako sme to chceli už vzdať, sme zahliadli nápis na stene tannery. “Heuréka. Ideme sem.” hovorím.

Garbiareň Chouara, Fés

Vstupujeme cez drevenú bránu do budovy. Privíta nás mladý chalan. Pýtame sa, či sme správne. Prikyvuje. Vstupné je symbolické – 2 dirhamy. Do ruky dostávame každý zväzok mätových lístkov. Mäta vraj prebije nepríjemný zápach, ktorý sa šíri z garbiarne. Nasledujeme mladíka a vstupujeme do obchodu naplnenom až po strop rôznymi koženými výrobkami. Tu je snáď všetko – kabelky, peňaženky, topánky, papuče. Všetko priamo tu vo Fése vyrobené. Vystupujeme po schodoch na strechu. Slnko tu riadne páli.

Z okraja strechy je výhľad na garbiareň – Chouara Tanneries. V kruhových otvoroch obložených bielou keramickou dlažbou, sú muži ponorení po pás v hnedej vode. Surovými kožami búchajú o okraj vane a potápajú ich v tej zvláštnej tekutine. Kože sa tu spracúvajú tradičným spôsobom. Smrad nie je až taký strašný, ako sme sa obávali. Mätové zväzky pokladáme na zem a vyťahujeme fotoaparáty. Fotíme, sadáme si na okraj strechy a sledujeme ako tvrdo pracujú. Kedysi boli vo Fése desiatky takýchto dielní. Postupne sa však vytrácajú.

Hotelová terasa

Po návšteve garbiarne, aj keď len zvrchu, pokračujeme túlaním sa uličkami Fés el Bali. Zastavujeme sa najesť v pouličnom stánku. Ani nevieme ako, ale ocitli sme sa na námestí, kde nás ráno vysadil taxikár. Aspoň budeme mať možnosť druhýkrát to skúsiť a nájsť cestu k Bab Boujloud. Tentokrát sa nemýlime a odbočíme tam, kde máme. Prichádzame na hotel neskoro poobede. Vchádzame na terasu… a koho nevidíme. Američan stále sedí na mieste, kde sme ho naposledy videli, keď sme odchádzali. Na terase je živo. Pribudlo tu cestovateľov. Niektorí len tak sedia a pozerajú do telefónov, niektorí čítajú knižky. Ďalší fajčia shishu a ten jeden si odpaľuje kocku hašišu. Vyzerá už pomerne dosť opotrebovane…

Milión-hviezdičkový hotel

Presúvame sa na strechu hotela. Aj tu niekoľko ľudí sedí a užíva si výhľady na staré mesto. Bab Boujloud máme ako na dlani. Vidíme aj kopec nad mestom a samozrejme všadeprítomné paraboly satelitov. Neďaleko od nás sú dva menšie minarety, odkiaľ sa ozýva muezzín, ktorý zvoláva veriacich na modlitbu. Slnko pomaly zapadá. Ešte plánujeme, kam pôjdeme ďalší deň. “Mohli by sme ísť pozrieť do štvrte Fés el Jdid – do židovskej štvrte.” hovorí José. Súhlasne prikývnem. Po zotmení sa objavujú na oblohe prvé hviezdy. Teplota vzduchu klesá. V noci tu bude poriadna zima, pomyslel som si. Ešteže si môžeme nabrať prikrývok, koľko sa nám zachce… Len keby sa mi chcelo zdvihnúť a zájsť po ne. Chlad ma však prinúti. Zaspávam zababušený do troch hrubých prikrývok…

Záver

V meste Fés strávime ešte ďalšiu noc. Pozrieme sa na jeho ďalšiu historickú štvrť – Fés el Jdid, ale aj na bránu kráľovského paláca. Ale viac o tom až v ďalšom blogu, tentokrát už poslednom z našej cesty po Maroku…