Zápisky z ciest: Marakéš – časť 2.
Druhý deň v Marakéši sa zobúdzame pred poludním. „Kam dnes pôjdeme? Skúsim pohľadať na internete, čo tu stojí za návštevu.“ pýtam sa a rovno si aj sám odpovedám. Prvýkrát na tejto ceste po Maroku aktívne vyhľadávame cez internet, čo sa tu dá vidieť.
„Mohli by sme ísť pozrieť hrobky Saadiovcov. Nie je to od nášho hotela ďaleko. A odtiaľ by sme mohli ísť do Jardín Majorelle. Píšu tu, že to sú záhrady, čo vlastní módny návrhár Yves Saint Laurent. Čo ty na to?“ pýtam sa Josého.
„Hlavne nech to nie je ďaleko, lebo to teplo je vyčerpávajúce.“ odpovedá José.
Vychádzame z hotela do starého známeho tepla. Každý deň tu je neskutočne teplo. Začínam pochybovať, či sme zvolili správne ročné obdobie na návštevu Maroka. Ak by som sa sem ešte vrátil, tak radšej na jar alebo na jeseň. Teploty v júli tu sú neskutočne vysoké. Pri hoteli je malá pekáreň. Kupujeme si so sebou niečo na raňajky a vodu. Po skúsenosti zo včera, sa dnes lepšie pripravíme. Voda je základ. Konečne môžeme vyraziť do ulíc. Vieme síce kam chceme ísť, ale v Marakéši nie je nikdy nič isté. Raz-dva tu môžeme zablúdiť. Navigáciu, ani mapu nemáme.
Marakéš – brána Bab Agnaou
Najprv zamierime k Bab Agnaou, jednej z historických brán do starého Marakéša. Tentokrát sme nezablúdili, hoci sme nemali od toho ďaleko. Stojíme pred masívnou bránou. Na bráne hniezdia bociany. Pred bránou je stožiar s vlajkou Maroka. Na ulici je čulý ruch. Miesia sa tu rôzni ľudia. Mám pocit, že niektorí muži len bezcieľne chodia sem a tam. Cestu nám križujú motorky, ktoré šoférujú muži v dželabách (tradičný berberský odev, dlhý volný plášť s kapucňou) a ženy v hidžáboch (ženská šatka). Spravíme pár záberov brány a vstupujeme do starého mesta cez Bab Agnaou.
Pred spaľujúcim slnkom vyhľadávame každý tieň. A hradby nám aspoň na chvíľu túto vymoženosť poskytujú. Za bránou zatáčame vpravo a po prechode malej brány hneď vľavou. Rovnou ulicou sa dostávame k mešite Moulay El Yazid. Táto mešita tu stojí už od 12. storočia a postavil ju kalif z rodu Almohadovcov. To nemám z hlavy, ale dočítal som to na internete pri vyhľadávaní informácií o tom, čo sa dá vidieť v Marakéši. Minaret je o poznanie nižší od minaretu mešity Koutoubia. Nemáme ambíciu sa dostať do mešity. Pred mešitou stoja vozy ťahané koňmi a všade po marakéši typické Peugeot taxíky bahnitej farby.
Marakéš – hrobky Saadiovcov
Hneď vedľa mešity Moulaya El Yazida nachádzame náš dnešný cieľ – hrobky Saadivcov. Saadiovci boli dynastia vládnuca v 16. storočí. Ovládali veľké územie Afriky siahajúce až za Timbuktu. Hrobky Saadiovcov upadli do zabudnutia. Znovu ich objavili až v roku 1917. Zaplatíme vstupné a vchádzame dnu. Areál nie je veľký. Hraničí s vedľa stojacou mešitou. V dvoch či troch miestnostiach sú pod dlaždicami zdobenými podlahami pochovaní rodinní príslušníci vládnucej vrstvy. Miestnosti obohacuje typická moslimská štuková výzdoba. Niekoľko hrobov je aj vo vonkajšej časti areálu. Pofotíme, poprechádzame sa, pozamýšľame sa a pokračujeme ďalej. Návšteva nám zabrala niečo okolo polhodiny. A čo teraz s načatým časom?…
Ako sme sa nedostali do Jardín Majorelle
Od hrobiek Saadiovcov mierime do Paláca el Badii, zo 16. storočia a z ktorého sa zachovali len pozostatky. Avšak veľmi rýchlo zisťujeme, že do paláca sa dostať nedá. Ďalší plán sú teda záhrady Jardín Majorelle. Problémom pre nás je v meste Marakéš orientácia. Obchádzame areál bývalého paláca el Badii a dostávame sa k areálu súčasného kráľovského paláca. Obísť kráľovský palác v takejto horúčave je frajerina. Podobný výkon ako „prejsť dobšinský kopec s dva a pol promile“. Kráčame popri neskutočne dlhých múroch a akéhokoľvek náznaku tieňa. Voda sa nám pomaly míňa a sme tam, kde sme nechceli byť. A to doslova. Mapu som si zapamätal zle. Miesto Jardín Majorelle mierime k Jardín d’Agdal, teda na opačný koniec mesta. Opäť sme sa stratili v spleti stredovekých hradieb a brán. Nakoniec vychádzame za hradbami mesta. Z Jardín Majorelle dnes nič nebude. Zamávame na starý Peugeot 106 a dohadujeme cenu za odvoz na Jamaa el-Fna. Horúčava nás opäť vyčerpala a pred teplom sa radšej schováme na prehnane klimatizovanom hoteli…
Večer na Jamaa el-Fna
Na hoteli si dávame poobednajší spánok. Opäť sa budíme pred západom slnka. Tentokrát nejdeme fotiť zo strechy hotela, ale pôjdeme rovno na námestie Jamaa el-Fna (Námestie mŕtvych). Inak svoj názov – Námestie mŕtvych získalo presne tak, ako by si to predpokadal – kedysi sa tu vykonávali verejné popravy odsúdencov na .
Atmosféra je zasa raz podmaňujúca. Už len pre toto sa tu oplatilo ísť. Skutočne to tu pulzuje. Tentokrát si sadáme k stánku zo slimákmi. Predajca prehadzuje veľkou lyžicou pečúce sa slimáky. „Trúfame si na to? Nebudem nám z toho zle?“ pýtam sa Josého. „Vyskúšajme to, keď už sme tu.“ odvetí. „Tak dobre.“ Objednáme si každý jednu misku. Slimákov je v nich viac ako by som očakával na ochutnávku. K miske sme dostali niečo ako špáradlo. Ním vyťahujeme slimákov z ulity. Je to akési bez chuti, ale prekonávam sa. Keď už som si za to zaplatil, tak to musím dojesť. Na dne misky zostalo len pár kúskov. Prekvapivo som sýty, aj keď to nebol žiadny gurmánsky zážitok. Druhýkrát by som si to nedal.
Následne sa presúvame sa k stánkom s pomarančovými šťavami. Chlapík mi ponúka pripravený pohár pomarančovej šťavy. Nedôverčivo ponuku odmietam. Nechcem pripravený pohár. Pokračujem rovno do ďalšieho stánku. Ráno som čítal na internete, že niektorí predavači zmiešavajú šťavu z pomarančou s vodou…Človek môže mať z takejto „pančovanej“ šťavy zažívacie problémy. Preto nič neriskujem. Aj keď po tých slimákoch, ktovie ako dopadnem ďalší deň.. V ďalšom stánku si objednávam pohár čerstvej pomarančovej šťavy. Predavač predo mnou odšťavuje niekoľko pomarančov a plní veľký pohár. Šťava je veľmi sladká, chutná a osviežujúca. Vraciame sa na hotel a premýšľame o tom, kam nás zajtra naše nohy zavedú…
Viac o mojich cestách si môžeš prečítať v sekcii Zápisky z ciest 🙂
