Zápisky z ciest: Marakéš – časť 1.
Z taxíku vystupujeme pri Námestí mŕtvych (angl. Jemaa el-Fna). Platíme našu polovicu za taxík a spolucestovateľkám zaželáme šťastnú cestu. Vonku je neuveriteľne dusno a teplo. Potrebujeme sa zbaviť záťaže. Musíme nájsť nejaký hotel. Opúšťame Námestie mŕtvych smerom k ikonickému minaretu mešity Koutoubia. Veríme, že v jej okolí nájdeme nejaké ubytovanie, hociaké…
Marakéš – jednohviezdičkový hotel
Netrvá dlho a hneď za malým parkom od Námestia mŕtvych, vidíme nápis – HOTEL. Vchádzame dnu. Zistíme koľko dirhamov stojí izba pre dvoch na noc. Cena nie je síce vysoká, ale ešte opáčime hotel, ktorý je len o pár metrov ďalej. Recepcia je tmavá a chladná. Mám pocit, že sme vošli priamo do mrazáku. Napriek tomu sa nám tento hotel pozdáva viac. Hotel Foucauld, jednohviezdičkový hotel, bude miestom, kde nasledujúce dve noci prespíme. Mraziareň-recepciu rýchlo opúšťame a vychádzame na prvé poschodie. Na izbe je našťastie o pár stupňov viac. Izba má dve samostatné postele. José si vyberá posteľ bližšie k oknu. Okno máme smerom do rušnej ulice. Z okna vidíme autobusovú zástavku a malý park, za ktorým už je Námestie mŕtvych. Steny sú približne do výšky približne 1,5 metra vydláždené vzormi typickými pre islamskú architektúru. Páči sa mi to tu…
Stará medina Marakéša
Vychádzam z hotela a teplo, sálajúce zvonku, ma zastaví. Akoby som vrazil do nejakej neviditeľnej bariéry, ktorá mi bráni vyjsť von. Recepcia je vychladená odhadom na 18 stupňov. Vonku je už poriadna horúčava nad 40 stupňov Celzia. Inštinktívne sa vraciam späť do hotela. Hovorím Josému, nech si to vyskúša. Má rovnaký pocit. Ten prechod z chladu do tepla spôsobuje teplotný šok. Z hotela nakoniec vyjdeme, ale nie vchodovým dverami. Pokúsime sa dostať na strechu. Máme šťastie. Dvere na strechu sú otvorené. Z terasy je krásny výhľad na minaret mešity Koutoubia a na námestie pred ňou. „Vrátime sa sem na západ slnka a odfotíme to odtiaľto.“ navrhujem.
Pokračujeme dole schodami a z hotela mierime smerom k Námestiu mŕtvych. Je niečo popoludní a námestie je o tomto čase takmer prázdne. Len niekoľko ľudí ťahá za sebou dvojkolesové vozy s rôznym tovarom. Prechádzame cez námestie a zboku vchádzame do starého mesta (mediny). Dostali sme sa na miestny souk (trh), kde sú obchody s rozličným tovarom. Ulicu, ktorá vedie cez souk, prekrýva akési tŕstie. Vytvára to príjemný tieň. Všímam si, že je tu veľa obchodíkov s remeselným tovarom. Predávajú tu typické kožené nasúvacie topánky (babouche), trstené košíky, hliníkové misy, čajníky a množstvo všakovakého tovaru, ktorý kupujú zväčša turisti.
Stratení v uliciach mediny mesta Marakéš
Bezcieľne sa túlame ulicami starej mediny Marakéša. Keď vojdeme do slepej ulice, vrátime sa rovnakou cestou späť a pokračujeme ďalšou ulicou. Takto sa prechádzame pokus-omyl. Takmer žiadna ulica nie je rovná. Každá sa niekam kľukatí. Zrazu nás zastaví mladík. „Cette rue est fermé.“ tvrdí bez mihnutia oka. „Tá ulica je zavretá„. „Ako to že fermé?“ pomyslím si. Však vidím, že tadiaľ chodia ľudia. Poďakujem mu za upozornenie a pokračujeme presne tak, ako sme plánovali bez ohľadu na to, že je ulica zavretá… Samozrejme, že nebola. Z mladíka sa vykľul podvodník. V Marakéši sa to stáva. Chalan ti povie, že ulica je zavretá a ponúkne sa, že ti ukáže správnu cestu. Následne si za „sprevádzanie“ vypýta peniaze. Mladík za nami ešte kričí nejaké nadávky. Ignorujeme ho a pokračujeme ďalej svojou cestou-necestou.
Po približne hodine zisťujeme, že sme v uličkách Marakéša stratení. Nevieme, kde sme. Máme pocit, že blúdime v kruhu. Všetky ulice sa nám zdajú rovnaké. Ako sa dostaneme späť na hotel? Ako sa vôbec dostaneme z tohto bludiska? Nakoniec sa predsa budeme musieť opýtať na cestu… Pripravujeme si pár dirhamov, lebo vieme, že tu to zadarmo nebude. Zastavujeme chlapca a pýtame sa ho, kadiaľ máme ísť na námestie Jemaa el-Fna. Našťastie nám cestu zrozumiteľne vysvetľuje a je ochotný s nami pár ulíc prejsť. Od námestia už cestu k hotelu poznáme. Ideme sa schovať pred páľavou popoľudňajšieho slnka. Na chvíľu si oddýchneme na izbe pred večerom.
Západ slnka zo strechy hotela
Na hoteli sme si na pár hodín zdriemli. Zobúdzame sa v pravý čas. Slnko ešte nezapadlo za minaret mešity Koutoubia – najvyššej stavby v Marakéši. Berieme foťáky a rýchlo vystúpime po schodoch na strechu hotela. Spúšte fotoaparátov cvakajú, až kým slnko úplne nezapadne za horizont. Výhľad odtiaľto je magický. Siluety paliem umocňujú pocit, že sme v exotike. Na námestí pred mešitou pribúdajú ľudia. Po západe slnka konečne vyšli von. Len tak sa stretnúť s kamarátmi alebo sa prejsť po starom meste. Ešte chvíľu sa kocháme výhľadom. Dnes máme ešte v pláne navštíviť hlavnú atrakciu, námestie Djemaa el-Fna alebo Námestie mŕtvych, ktoré ožíva po zotmení.
Z Hotela Foucauld to na námestie Djemaa el-Fna nemáme ďaleko. Za menej ako 5 minút pešo sme tam. Opatrne prejdeme cez cestu pred hotelom. Pokračujeme ďalej popri malom parku. Už z diaľky počujeme ruch bubnov a rôznych iných hudobných nástrojov. Hudba prichádzajúca z námestia akoby nás priťahovala. Zrazu nás prepadla neutíchajúca túžba byť súčasťou tej úžasnej atmosféry. Pridávame do kroku. Máme pocit, že ak nepôjdeme rýchlejšie, tak niečo dôležité zmeškáme…
Marakéš – Námestie mŕtvych ožíva po zotmení
Aký rozdiel oproti popoludní. Námestie je plné ľudí. Skupinky hudobníkov hrajú na bubnoch a ďalších nástrojoch a prispievajú k magickej atmosfére, ktorú toto námestie vyžaruje. S Josém sa pre hluk poriadne nepočujeme. Prechádzame okolo zaklínača hadov. Už-už ide zaklínač vešať Josému hada okolo krku, keď v poslednej sekunde si José uvedomí, že to nebude zadarmo. Mohli by sme sa dostať do nepríjemnej situácie a hádať sa o peniaze. Preto José uskočí, poďakuje a rukami naznačí, že nemá záujem. Následne sa presúvame ďalej. Obzeráme sa po námestí, odkiaľ by sa celé to divadlo na námestí dalo najlepšie zachytiť. Voľba padne na terasu na 1. poschodí kaviarne Le Gran Balcon du café glacier.
Vychádzame po schodoch na terasu. Odtiaľto máme námestie Djemaa el-Fna ako na dlani. Okamžite sa snažíme urobiť, čo najlepšie fotky. Po námestí sú rozptýlené rôzne skupinky ľudí. Vidíme skupinku hudobníkov. O niečo bližšie k nám rozprávač vykladá určite nejaký zaujímavý príbeh okolostojacim poslucháčom. O pár metrov ďalej zaklínač hadov predvádza turistom svoje umenie. Na terase sme nenašli voľné miesto na sedenie. Preto schádzame dole na námestie. Nájdeme si niečo pod zub…
Veľkú časť námestia zaplnili stánky s jedlom. V jednej časti pripravujú čerstvé pomarančové šťavy. V ďalších stánkoch pripravujú tajine (tažín) – hlinená nádoba, v ktorej pripravujú pokrmy. Vidíme dokonca časť stánkov, kde pripravujú slimáky. Celý deň sme poriadne nejedli. Ako záchranu si na rýchlo kupujeme marocký chlieb. Ponuka jedla je tu široká. Kým sa pre niečo rozhodneme, chlieb nás aspoň na chvíľu zasýti. Nakoniec voľba padne na tažín s kuracím mäsom. Chutí mi to, aj keď na môj vkus je to trošku ostré. Zajtra vyskúšam niečo iné. Na dnes máme dosť, najmä to teplo nás vyčerpalo. Zhodneme sa, že ďalšie dobrodružstvo necháme na zajtra….
Viac o mojich cestách si môžeš prečítať v sekcii Zápisky z ciest 🙂
