Zápisky z ciest: Essaouira, marocké prekvapenie
Essaouira: V Agadire už ďalšiu noc nestrávime. Z veľkého námestia pri mori, kde sme si v McDonalde dali „raňajky“ na obed, berieme taxík na autobusovú stanicu. Ako vždy najprv dohadujeme vopred cenu s taxikárom. Radšej sa vopred dohodnúť, ako sa v cieli dohadovať. Prvýkrát sme spali dlhšie a hneď nám to spôsobilo komplikácie. Na autobusovú stanicu prichádzame dosť neskoro, až popoludní. Väčšina autobusov smerujúca na sever už odišla. Zostali tam poväčšine také, čo idú na juh. Usmialo sa na nás však šťastie. Ešte tu je jeden odchádzajúci na sever. Ide do mesta Essaouira…
Kupujeme si lístky. Prvýkrát pôjdeme inou spoločnosťou ako CTM. Autobus vyzerá dosť opotrebovane. Pripomína mi našu československú „uhorku“. Už má čo-to odjazdené. Snáď sa cestou nerozpadne. Naplnil sa však do posledného miesta. Osadenstvo tvoria výlučne Maročania. Nachádzame posledné dve voľné miesta. Sadám si vedľa marockej babky v tradičnom odeve s šatkou na hlave. José si sadne krížom cez uličku o rad dozadu vedľa nejakého chalana. Konečne vyrážame z, pre nás nezaujímavého, Agadiru. Cesta je pokojná, ale pomalá. Našťastie by nemala trvať tak dlho, ako keď sme išli z Marakéša do Ouarzazate alebo z Ouarzazate do Agadiru. Avšak netušíme ako dlho pôjdeme. Ako vždy… 🙂
Z Agadiru do Essaouiry
Cestou sledujem okolitú krajinu. Sem-tam zahliadnem aj more. Autobus mieri na sever po ceste, ktorá miestami kopíruje pobrežie. Na chvíľku skladám hlavu a zaspávam. Zisťujem, že som prespal väčšiu časť cesty. Zjavne sme už blízko cieľa. Cez okno sa mi premietajú krásne scenérie. Pieskové duny, morské vlny, útesy. Jednoducho krása. Ak to bude podobne vyzerať v Essaouire, máme sa na čo tešiť. Toto mesto sa nám bude určite páčiť.
Autobus sa blíži k akémusi námestiu neďaleko vstupu do starého mesta. Aspoň tak sa mi to javí. Cez okno hľadím na kamenné hradby s cimburím. Smerom k hradbám mlaíci tlačia vozíky s rôznym tovarom. Konečne zastavujeme a môžeme vystúpiť. Hneď sa na nás ako supy vrhnú rôzni nadháňači. Ponúkajú pomoc s prevozom batožiny, taxíky, ale aj ubytovanie. No my ako vždy si pôjdeme svojou cestou. Chceme sa sami porozhliadnuť po meste a nájsť si ubytovanie. Skúsime si niečo pohľadať v starom meste. Veď sme napokon na skok od neho.
Prechádzame cez rušnú cestu a cez portál brány vstupujeme do starého mesta. Ocitáme sa zjavne na nejakej obchodnej ulici alebo skôr na trhovisku. Po oboch stranách sú stánky, v ktorých predávajú väčšinou oblečenie. Mňa však zaujmú najmä povozy s ovocím a zeleninou. Páčia sa mi na vozíkoch do pyramídy naskladané pomaranče, ale tiež vozíky s kopcom nadmerne veľkých paradajok a cibule. Užívame si ruch tejto ulice. Chlapi oblečení v dželabách tu akoby bezcieľne kráčajú hore-dole.
Essaouira a ubytovanie v riade
Odbáčame do jednej z bočných uličiek. Nachádzame tu ponuku niekoľkých tradičných marockých ubytovaní typu riad. Vchádzame do jedného z nich. Ocitáme sa na akomsi vnútornom nádvorí, okolo ktorého je postavená trojposchodová budova. Podlaha nádvoria je vydláždená šachovnicovým vzorom. Dojem exotiky vytvára aj niekoľko paliem a malá fontánka. V rohu nádvoria stojí stolík a dve kreslá. Sadáme si. Po chvíľke prichádza domáci pán. Oblečený je v sivej dželábe dlhej až po zem. Má dlhú bradu a širokým úsmevom s krivými, pokazenými zubami. Rýchlo zisťujeme, že nevie ani slovo po anglicky, ale ani po francúzsky. To asi bude trochu problém. Ale však sa dohovoríme rukami-nohami.
Domáci si na chvíľku odbehol. Vracia sa s malou táckou, na ktorej nesie dva poháre čaju. Toto je typické marocké pohostenie. Horúci mätový čaj s cukrom. Chutia výborne. Nakoniec sa nám podarí vysvetliť, že hľadáme izbu na dve noci. Kalkulačkou si dohodneme cenu. Domáci nás vedie na druhé poschodie. Starým kľúčom odomyká izbu. Izba je jednoduchá. Dve postele a kúpeľňa. Skladáme si veci. Vychádzam z izby a z druhého poschodia sledujem nádvorie. Architektonicky to vyzerá úžasne. Takéto ubytovania by som pokojne prijal, keby boli všade…
Medina mesta Essaouira
Na izbe sme na pár hodín zaspali. Zobudili sme sa ešte za svetla, ale musíme sa poponáhľať, lebo slnko čoskoro zapadne. Rýchla sprcha, obliekame si čisté veci a vyrážame do ulíc starého mesta. Niekde sa musíme najesť a kúpiť si zásoby vody.
„Poriadne si zapamätajme, kde bývame. V noci by sme mohli mať problém v týchto uličkách nájsť naše ubytko. Spolieham sa na teba.“ obraciam sa na Josého.
„Neboj sa, mám dobrú pamäť.“ odpovedá José.
Túlame sa uličkami mediny. Predavači ešte stále stoja vo svojich stánkoch. S pokročilým časom pribúda v uliciach čoraz viac ľudí. Vonku je stále teplota poriadne vysoko, ale slnko už tak nepáli.
Západ slnka v prístave mesta Essaouira
Dostávame sa na koniec mediny mesta Essaouira, na veľké námestie Moulay el Hassan. Na tomto námestí sa prechádzajú rodinky s deťmi. Ako v jednom prúde odtiaľ všetci pokračujeme k prístavu. Moju pozornosť už z diaľky upútala obranná veža v prístave. Zrazu som si všimol dvoch rybárov. Lietajú nad ich hlavami čajky. Čo to tam robia. Idem bližšie. Vidiím aako z ulovených rýb odstraňujú vnútornosti. A čo odstránia, to si čajky uchmatnú a rýchlo odletia. Cvakám spúšť fotoaparátu. Možno niektorá z fotiek vyjde. Skúsim to odfotiť ako siluetu s tým slnkom v pozadí. Fotíme a sledujeme ako rybári pracujú. Slnko pomalý zapadá za horizont a prvé lampy sa zažali. Vraciame sa späť do starého mesta.
Nejedlé rybičky
Na ulici Moulya Hassana je niekoľko reštaurácií. Do jednej si sadáme a objednávame si miestnu špecialitu – grilované sardinky. A k tomu chladenú colu. To je zasa celosvetová špecialita. Sardinky nám doniesli. Pozerám na ten zhluk rybičiek.
Zdvihnem pohľad na Josého a nahnevane hovorím: „Kurnik šopa, a toto sa má ako jesť? Však to je samá kostička. Z toho žiadne mäso nevydolujem.“
José má ten istý problém. „Z tohto sa teda nenajeme.“ odpovedá.
Tanier so zamsakrovanými rybičkami nechávame na stole, platíme a pokračujeme ďalej. Ešte budeme musieť niečo nájsť iné. Z rybičiek sme sa vôbec nenajedli. „Nechápem, ako to tí turisti môžu jesť. Vraj špecialita. Možno pre mačky.“ hovorím Josému. Dnes bol náročný deň, tak ideme hľadať náš hotel. Ako som si myslel, mám trochu problém s orientáciou. Nakoniec som dobre urobil, že som Josému povedal, nech si dobre cestu zapamätá. Odnaviguje nás do riadu. Pod riadom je ešte pouličný stánok, v ktorom predávajú shawarmu. José si rovno objednáva dve, mne postačí jedna. Berieme si to na izbu. Ešte chvíľu kecáme a na naše pomery veľmi skoro ideme spať. Veď aj zajtra je deň a zostávame tu ešte jednu noc. Keď vstaneme, pôjdeme pozrieť miestnu pláž…
Druhý deň v Essaouire
Ako už po niekoľkýkrát na našej ceste po Maroku, aj tentokrát spíme dlhšie. Zobúdzame sa pred obedom. Dnes máme v pláne preskúmať dlhú pláž. Z riadu vychádzame do páľavy. Raňajky sme nemali. Zaobstaráme si niečo na jedenie cestou. Objavujeme nové uličky, ktoré sme včera nepreskúmali. Dostávame sa k starej pevnosti z 18. storočia. Po rampe sa dostávame hore, odkiaľ je výhľad na more. Staré španielske kanóny sú tu zoradené akoby stále mali brániť mesto pred pirátmi alebo cudzími vojskami.
Prechádzame sa po „hradbách“ a pokračujeme ďalej von z mesta. Opäť sa strácame v uličkách. Až vychádzame cez nejakú malú bočnú bránu na širokú asfaltovú ulicu. Popri hradbách prichádzame ku kruhovej obrannej veži Bab Marrakech. Odtiaľto to už je len na skok k plážovej promenáde. Kráčame po širokom dláždenom chodníku. Prekvapivo je tu,v Essaouire, cez deň viac ľudí na pláži ako v Agadire. Asi to bude tým, že tu príjemne pofukuje vánok od Atlantického oceánu a pri mori tu necíti človek takú horúčavu. V Agadire som sa cítil ako v rozpálenom kotli…
Nekonečná pláž
Na promenáde je niekoľko stánkov. V jednom robia čerstvé pomarančové šťavy, v ďalšom zasa fritujú šiškové cesto. Vôňa šišiek má láka si jednu kúpiť. Nie sú drahé, predávajú ich skôr za symbolickú cenu. Napokon im odolám. V tom teple nemám chuť na také mastné jedlo ponorené do oleja. Od stánkov sa presúvame už na pláž. Na pláži je pomerne dosť ľudí. Hliadkujú tu policajti na koňoch. Cez širokú pieskovú pláž prechádzame až k vodám Atlantiku. Vyzúvam si moje nazúvacie tenisky a nesiem ich v ruke.
Voda Atlantiku je dosť chladná. Určite by som sa tu do mora nehodil. Čím ďalej ideme od mesta, tým viac je tu kitesurferov v neoprénoch. Sadneme si na breh pár metrov od mora a sledujeme ako kitesurferi chytajú do svojho „šarkana“ ten správny vietor, ktorý ich vytiahne do výšky niekoľko metrov. Inokedy ich padák ťahá po hladine vysokou rýchlosťou. Zjavne ide o skúsených kitesurferov. Vedia sa šikovne vyhnúť jeden druhému bez kolízií.
Piesočné duny
Pokračujeme popri pláži ďalej. Niekoľko destiatok, možno sto metrov od mora je pozostatok zrúcaniny nejakej malej pevnosti alebo čo to kedysi bolo. V diaľke vidíme takmer plochý ostrov. To je ostrov Mogador, na ktorom bolo väzenie. Samotná Essaouira sa kedysi, za čias portugalskej nadvlády v 16. storočí, nazývala Mogador. Zhruba na úrovni malej zrúcaniny sa odkláňame od mora a pokračujeme k akejsi rieke. Prebrodíme sa vodou, ktorá nám siaha maximálne po kolená. Za riekou sú totiž zaujímavé pieskové duny. Vystupujeme na jednu z dún. Máme odtiaľto super výhľad na Essaouiru, kitesurferov, deltu rieky, nekonečnú pláž, ale aj turistov na koňoch a ťavách.
Posledný večer pred odchodom do Casablancy
Celý deň sme sa prechádzame po pláži a beháme hore-dole po piesočných dunách. Vraciame sa späť na riad a vyčerpaní zaspávame. Zajtra už opúšťame Essaouiru a budeme pokračovať smerom na sever. Náš cieľ je Casablanca. V Casablance však neplánujeme zostať. Pôjdeme ďalej až do kráľovského mesta Fés. Nevieme nič o časových harmonogramov miestnych autobusov, ale sme plní nádeje. Ak prídeme na autobusovú stanicu skoro ráno, nebude problém sa dostať do Casablancy. No a v Casablance, čo je najväčšie mesto v Maroku, snáď bude fungovať častejšie spojenie s Fésom a ostatnými veľkými mestami. Uvidíme..
