Zápisky z ciest: Cez Vysoký Atlas do mesta Ouarzazate
Čas v Marakéši sa pre nás naplnil. Premýšľame, kam sa poberieme ďalej. Voľba padá na mesto Ouarzazate (čítaj varzazát). Aby sme sa tam dostali, musíme prekonať pohorie Veľký Atlas. Mimochodom, mesto Ouarzazate je prezývané aj marocký Hollywood. Nakrúcali sa tu také filmy ako Gladiátor s Russelom Crowom alebo Kráľovstvo nebeské s Orlandom Bloomom. O niečo bližšie smerom k pohoriu Vysoký Atlas nájdeš aj jednu z najznámejších pamiatok celého Maroka pevnosť (ksar) Aït Benhaddou. Toto miesto zapísali do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO v roku 1987 a tiež sa objavilo v niekoľkých filmoch.
Spred hotela v Marakéši si berieme taxík k bráne Bab Doukkala. Práve pri tejto bráne sa nachádza autobusová stanica Marakéša. Autobusy odchádzajú len doobeda. Keby sme došli o niečo neskôr, tak máme smolu. Nikam by sme dnes neodišli. Kupujem dva lístky cez dopravcu CTM do mesta Ouarzazate. Tento dopravca má luxusnejšie autobusy. Doprajeme si viac pohodlia. Akosi podvedome si myslíme, že drahší lístok = lepší autobus = záruka bezpečnej cesty. To ešte netušíme, ako sa mýlime. Cesta s týmto šoférom nás vyvedie z omylu…
Šialená jazda s bláznivým šoférom
Autobus je skutočne luxus oproti iným, ktoré vidíme stáť na autobusovej stanici. Sadáme si do zadnej časti. Vodič zatvára dvere a pomaly sa vydávame na cestu. Cesta bude trvať …. bohvie ako dlho pôjdeme. Nemáme tušenia koľko hodín zaberie prechod cez Vysoký Atlas do Ouarzazate. Našťastie autobus sa nezaplnil. Každý máme pre seba po dve miesta. Osadenstvo tvoria výlučne Maročania. Sme tu jediní dvaja turisti. Opúšťame Marakéš a vydávame sa smerom k vysokým horám.
Za Marakéšom míňame kadejaké olivové plantáže. Čím sme ďalej od Marakéša, tak sa mi zdá, že je to tu suchšie a vegetácia redšia. Sem-tam sa vyskytujú akoby oázy, kde pestujú zrejme datle. Asi po hodine jazdy sa začína cesta zdvíhať. Pribúdajú zákruty. Náš vodič ide pomerne rýchlo. Pred každou zákrutou niekoľkokrát zatrúbi, ale nedá si námahu použiť brzdu. Do zákrut vchádza prirýchlo. Spolieha sa na to, že nič nejde v protismere…
Autobus sa pomaličky štverá do vysokých kopcov. Stúpanie je neuveriteľne strmé a pribúda prudkých zákrut. Akonáhle sa dostaneme na vrstevnicu a pred nami sa vlečie kamión, autobusár poriadne šlapne na plyn a nemá problém ho obehnúť. Obieha takto aj osobné autá, ktoré si netrúfnu ísť po tejto ceste rýchlejšie. Cez okno pri obiehaní sledujeme hlboké priepasti pod nami. Priznávam sa, nie je mi všetko jedno. Pred očami mi defilujú titulky novín: „Pád autobusu do priepasti v Maroku neprežili dvaja Slováci.“ Nechceme tam skončiť… Pri jednej takej zákrute sa v protismere „nečakane“ objavuje kamión. Šofér dupe na brzdu a vyhýbame sa smerom k skale. Kamión našťastie tiež zareagoval a vyhol sa smerom k rokline. Cestujúci kričia a zvolávajú Alláha. S Josém sme sa na seba pozreli. Obaja máme vystrašený výraz v tvári. Kedy táto cesta skončí?
Cez Vysoký Atlas – horský priesmyk Tizi n’Tichka
Konečne autobus zastavuje. Vydýchli sme si. Síce ešte nie sme v cieľovom meste Ouarzazate. Ale napriek tomu sme šťastní, že sme doterajšiu jazdu v zdraví prežili. Je to len hygienická prestávka a prestávka na občerstvenie v horskom priesmyku Tizi n’Tichka v nadmorskej výške cez 2 kilometre. Ako keby sme vystúpali autobusom na Chopok alebo Ďumbier v Nízkych Tatrách. S Josém si kupujeme Coca Colu a niečo pod zub. Vedieme debatu o tom, že tú kolu majú snáď v každom zapadnutom kúte sveta. Spravíme si niekoľko záberov a po nejakej polhodine sme opäť v autobuse a pokračujeme v ceste. Našťastie už nás čaká len klesanie. Aj keď pri tomto šoférovi to teda nie je žiadna výhra. Dokonca sa cítime ešte menej bezpečne. Modlíme sa za brzdy, aby fungovali tak dobre ako doteraz a nech dôjdeme živí a zdraví.
„Cez Vysoký Atlas už autobusom späť určite nepôjdem.“ nakloním sa cez uličku k Josému. „Musíme zvoliť inú trasu.“ doplním. Je to jeden z tých zážitkov, čo nechceš zažiť ani raz, teda aspoň nie s týmto šoférom…
Ospalé mesto Ouarzazate
Vysoký Atlas je za nami a schádzame po rovnejšej ceste do nížiny. Už žiadne serpentíny, hlboké rokliny, ani kamióny v protismere. Cesta ubieha rýchlejšie a vieme, že sa blížime k Ouarzazate. Niekoľko kilometrov pred mestom prebieha rekonštrukcia cesty. Prichádzame do mesta. Vyzerá ľudoprázdne. Všetci sa schovávajú pred slnkom. Autobus prechádza okolo veľkého námestia. Po pár sto metroch zastaví. Sme na stanici spoločnosti CTM. Berieme na ramená svoje ťažké ruksaky a vystupujeme. Vonku je riadna horúčava. Ani sa nedivím, že nikto nie je v uliciach. Nevieme, kde sa ubytujeme. Viem len, že po tomto slnku nevydržím dlho chodiť.
Skúsime prejsť na to veľké námestie, čo sme videli z autobusu. Nie je to ďaleko, ale v tom teple a s tými ťažkými ruksakmi nám aj tých pár sto metrov dá zabrať. Našťastie na námestí je tieň a prekvapivo aj hotel. Hotel s názvom Bab Sahara. Vyzerá prívetivo. Nízka budova s dvomi poschodiami, ale čistá recepcia. Izby majú voľné. Cena je oproti Marakéšu o niečo vyššia, ale je to len na jednu noc a navyše s raňajkami. Viac asi ani nemá zmysel tu zostávať.
Izba je malá s výhľadom na obdĺžnikove námestie Place al-Mouahidine. Má len jednu chybu, nie je tu ani klimatizácia, a ani ventilátor. Vnútri je snáď rovnaká teplota ako je vonku. Snažíme sa urobiť prievan tým, že otvoríme dvere do izby a na balkóne. Ale nepohlo by sa tu ani pierko… žiaden ani len náznak vánku. Totálne vyčerpaný z tepla a zo stresujúcej cesty si líham na posteľ. José postel nedáva, lebo ho ešte viac zohrieva, a líha si na dlažbu na zemi. Zaspávame od únavy. Po niekoľkých hodinách sa budíme. Čo s načatým dňom. Slnko ešte nezapadlo. Ideme sa pozrieť dole na námestie a zistíme, čo sa tu všetko nachádza. Rovno pri hoteli je akási cestovná kancelária…
Ako sme si dali výlet s cestovnou kanceláriou
Vchádzame teda do cestovnej kancelárie. V malej miestnosti sú po stenách vystavené fotky Sahary, rôznych údolí s vodopádmi a hlineného mesta Aït Benhaddou. Za stolom sedia dvaja mladí chalani, zamestnanci cestovky. Zdravíme ich po francúzsky, ale plynulo prechádzame do angličtiny. Jeden z nich je „hovorca“. Spustil na nás dlhý monológ a bohatú ponuku zájazdov. Presviedča nás, aby sme zajtra išli na trojdňový výlet: najprv do rokliny Dádes, odtiaľ do Merzougy a odtiaľ napokon do púšte Sahara, konkrétne pri veľké pieskové duny v Erg-Chebbi. Túto voľbu rovno zamietam.
„Tu vo Ouarzazate musí byť minimálne 45 stupňov? Aká teplota asi bude cez deň na púšti? Ešte väčšie teplo ako je tu by sme neprežili. Však by sme tam zahynuli. Poďme radšej niekam k vode, k Atlantickému oceánu.“ hovorím Josému. Navyše do Erg Chebbi alebo Zagory je to odtiaľto vraj až 8 hodín cesty autom a takéto výlety by stáli dosť vysokú sumu peňazí. Josého som presvedčil. Vymyslíme iný plán. Pôjdeme niekam k Atlantickému oceánu. Ráno na stanici CTM zistíme, či odtiaľto niečo ide tým smerom…
Chalanov z cestovky sa pýtame, či nás ešte dnes vedia zobrať do Aït Benhaddou. Chceme tam byť ešte pred západom slnka počas zlatej hodiny. Prikývnu, že hej. Musíme však do polhodiny vyraziť. Dohodneme cenu a čas stretnutia. Vybehneme na rýchlo do hotelovej izby po fotoaparáty a mikiny. Podľa dohody nás načas chalani z cestovky čakajú pod hotelom. Odchádzame starším, ako inak, Peugeotom.
Do Aït Benhaddou trvá cesta z Ouarzazate približne 30 minút. Celú cestu sa s Josém rozprávame. Z otvorených okien na nás veje príjemný vzduch. Zatváram oči a relaxujem. Odbáčame z hlavnej cesty, po ktorej sme sem pôvodne prišli z Marakéša. Po niekoľkých minútach už parkujeme v dedine ležiacej oproti hlinenej pevnosti Aït Benhaddou. Ešte sa organizačne dohadujeme, že nech nás tu počkajú. Máme času koľko chceme. Sme obmedzení len západom slnka. Po tme tu už nič neodfotíme…
Aït Benhaddou
Z parkoviska prechádzame pomedzi nízke hlinené domčeky. Oproti nám ide opačným smerom niekoľko turistov. Prejdeme pasážou medzi domkami a už v diaľke vidíme vysušené koryto rieky a za ňou sa nám ukazuje hlinené mesto Aït Benhaddou. Schádzame po chodníku z mierneho kopca. Po stranách je otvorených ešte niekoľko obchodov so suvenírmi. Okrem tých turistov, čo išli oproti, tu však už nikto nie je. Prechádzame cez vyschnutú rieku. Po vode tu nie je ani stopy. Viem si však predstaviť, že na jar keď sa roztopí sneh z hôr Vysokého Atlasu, tak sa to tu zmení na skutočnú rieku so silným prúdom vody.
Za riekou už cvakáme spúšte foťákov. Každý robíme desiatky fotiek. Nie všetky mi však vyjdu. Na tomto výlete používam nový fotoaparát a ešte ho neviem poriadne nastavovať a ovládať. Napriek tomu fotím všetko. Každú vežičku, každú palmu, meste ako celok. Pred mestom stoja len dvaja berberi v tradičných dželabách (dlhých voľných plášťoch). Jeden z nich sa mi prihovára, aby sme sa išli pozrieť aj priamo do mesta. Po zaplatení cesty za tento výlet do Aït Benhaddou, nemáme ani jeden žiadne drobné peniaze na bakšiš. A bolo by nám trápne ísť tam a nič im nedať. Prípadne niekomu koho tam stretneme. Preto volíme len fotenie miesta zvonku.
Zrazu od rieky počujeme hluk motorov, ktorý sa k nám blíži. To niekoľko turistov na štvorkolkách sa preháňa po vyschnutom koryte rieky. Ako sa rýchlo zjavili, tak aj rýchlo zmizli. Slnko pomaly zapadá a svetlo už neumožňuje dobré fotenie. Vychutnávame si ešte prítomný okamih a okolité ticho. Nič nepočuť, len sem-tam vtáčik začviriká alebo bocian na jednej z veží vylúdi nejaký zvuk.
Chlad na púšti a kam ďalej
Slnko nám zapadlo a my sa pomaly presúvame cez riečisko do „nového mesta“ Aït Benhaddou. Zrazu nás zastaví akýsi starček. Je to obchodník. Volá nás do svojho obchodu. Oceňujeme, že nie je taký dotieravý ako obchodníci v Marakéši (ktorí sú fakt otravní) a vchádzame do jeho obchodu aspoň nakuknúť. Avšak aj keby sme našli niečo, čo sa nám páči, tak nemáme to za čo kúpiť. Peniaze už nemáme. Všetky sme minuli na tento výlet. Veľmi pekné kamene z púšte predáva. Dokonca chytí jeden zvonku obyčajný kameň, klepe po ňom párkrát železným kladivkom. Rozpolí ho a zdanlivo obyčajný kameň vnútri schováva neskutočnú farebnú krásu. Škoda, že nemáme ani dirham. Hneď by som taký kameň kúpil.
Poďakujeme sa starčekovi za pozvanie do obchodu a pokračujeme ďalej hore kopcom k parkovisku. Tam nás už čakajú chalani z cestovky. Tma zostúpila na túto turistickú dedinku v púšti a poriadne klesla aj teplota vzduchu. Sme uprostred púšte a v noci tu skutočne klesá teplota. Rovno si obliekame mikiny. Auto má otvorené okná aj cestou späť. Vanie už chladný vzduch, ktorý sa však vo Ouarzazate mení opäť na teplý. V meste sa teplota drží vysoko. Sme na námestí pred hotelom. Po zotmení ožilo. Je plné šantiacich detí. Hrá tu nejaká miestna kapela ľudovú hudbu. Reštaurácie sa zaplnili. Aj my si do jednej sadáme, sledujeme rušný život na námestí a objednávame si tažín… „Kam pôjdeme na tomto výlete ďalej? Agadir?“ pýtam sa Josého…
Viac o mojich cestách si môžeš prečítať v sekcii Zápisky z ciest 🙂
