Zápisky z ciest: Agadir, ako sme (ne)skončili na ulici
Agadir. V hoteli Bab Sahara v meste Ouarzazate (čítaj varzazát) nás zobúdza hlas muezzína zvolávajúceho veriacich na rannú modlitbu. Dávam si rýchlu sprchu. Balím veci do ruksaku. Ešte skontrolujem, či som niečo nezabudol. Veci sme si pripravili, nechávame ich na izbe a ideme na raňajky. Raňajky sa podávajú na prízemí. Stolíky sú umiestnené priamo na námestí. Čašník nám prináša tácku s omeletou so zeleninou a toastom. K tomu patrí káva a čerstvý pomarančový džús. Pomarančový džús si však dávam s dávkou nedôvery. Zmiešali ho s vodou alebo je to čistá čerstvo vytlačená šťava? Smäd a chuť ma ovládli a vypil som to.
Po chutných raňajkách rovno pokračujeme na autobusovú stanicu spoločnosti CTM. Zisťujeme, že o hodinu odchádza autobus do mesta Agadir na pobreží Atlantického oceánu. Prepadlo ma nadšenie. Hneď kupujeme dva lístky. Z tohto horúceho pekla padáme. Schladíme sa v Atlantiku. Vraciame sa na hotel po ruksaky. Cestou si ešte kupujeme 1,5 litrovku vody pre každého. Snáď to bude stačiť na cestu. Opäť raz netušíme ako dlho pôjdeme autobusom.
Z Ouarzazate do Agadiru
Zasa sa cestujeme busom CTM. Už sme si zvykli, že majú na Maroko kvalitné autobusy. Klimatizácia je zapnutá, vyrážame z Ouarzazate. Autobus je doslova poloprázdny. Len pár cestujúcich. Okrem nás ešte nejaký turisti v prednej časti. My si sadáme do zadnej polovice. José si obsadí miesta za mnou. Smerujeme na západ smerom k pohoriu Vysoký Atlas. Pri pomyslení na to, že by sme opäť išli cez Vysoký Atlas, ma oblial studený pot. Stačila mi jedna taká stresujúca cesta.
Našťastie ešte pred pohorím zatáčame doľava na juhozápad. To je dobré znamenie. Prechodu cez hory sa úspešne vyhýbame. Vysoký Atlas máme po pravej strane. Po ľavej strane sa vynorili tiež nejaké kopce. Krajina vôkol je vyprahnutá a ľudoprázdna. Asfaltová cesta sa vynie akousi širokou kotlinou ako čierna niť. Niekoľko minút ideme po absolútne rovnej ceste, bez akýchkoľvek zatáčok. Škoda, že autobus má rýchlostné obmedzenia. Byť tu na osobnom aute, tak to tu poriadne vytnem..
Asi po hodine jazdy z ničoho nič prestane fungovať klimatizácia. Snažíme sa stláčať tlačidlo nad hlavou, nič. Natáčame miniventilátor, nič. Otáčame ho do všetkých strán, avšak žiadny chladný vzduch odtiaľ už nejde. „Čo ten šofér vypol klímu? Alebo sa pokazila?“ otáčam sa na Josého, ktorý sedí za mnou a dávam hlavu medzi sedadlá. José sa nahne ku mne. Vidím ako mu stekajú kropaje potu po tvári. Jeho tričko vyzerá ako by v ňom spadol do bazéna. „Snáď to ešte nabehne, lebo sa tu uvarím.“ odpovedá José. Cesta touto časťou Maroka je fascinujúca. Oázy s palmami, dediny s hlinenými domčekmi, pohorie hrajúce rôznymi farbami, od žltej až po tmavofialovú farbu. Miestami mám pocit, že prechádzame Amerikou v oblasti niekde pri Veľkom kaňone.
Krátka zastávka v Taroudant
Po niekoľkých hodinách jazdy autobusom máme konečne prestávku v akomsi meste. Všimol som si, že medinu obkolesujú mohutné hradby. Toto bude určite významné mesto. Turista sediaci v prednej časti autobusu blízko vodiča sa uisťuje u vodiča, že sme v meste Taroudant. Zastavujeme na miestnej autobusovej stanici. Turista berie svoj menší ruksak na rameno a vystupuje. Zostávame zjavne jediní turisti v poloprázdnom autobuse. Vodič nechal dvere otvorené. Máme pocit, že tu bude dlhšia prestávka. José navrhuje, aby sme sa išli schladiť von. „Nejdem tam. Nevládzem sa ani zdvihnúť zo sedadla a mám pocit, že tam je ešte teplejšie ako tu vnútri.“ José schádza dole tromi schodmi von z autobusu. Začal sa zúfalo smiať. „Veď tu je snáď teplejšie ako v autobuse.“ kričí zvonka. „Som ti to hovoril. Poď radšej späť, lebo tam zhoríš.“ radím mu.
Našťastie z Taroudantu to už nie je ďaleko do Agadiru. Prichádzame neskoro poobede. Na stanici čakajú taxikári, ktorí zháňajú pasažierov na odvoz. Ako zvyčajne, zatiaľ odmietame. Pôjdeme časť cesty pešo. Aj keď nevieme presne kam…
Kde sa ubytovať v Agadire?
Od autobusovej stanice kráčame pešo smerom k moru. Ideme polhodinu, slnko nad našimi hlavami páli. Ruksaky na ramenách nás stále viac ťažia. Voda sa nám minula. A ďalšiu sme si ešte nekúpili. Agadir je pre nás utrpenie. Musíme nájsť nejaké ubytovanie, a to čím skôr. Inak tu prinajlepšom zhoríme, prinajhoršom zomrieme na dehydratáciu.
Kráčame k najbližšiemu hotelu. Zjavne ide o drahý hotel. Napriek tomu José vchádza dnu a pýta sa na cenu. Skladám ruksak a sadám si na kreslo na recepcii. Mám dosť. Vonku je peklo. Vysoko cez 40 stupňov. V takej horúčave chodiť po vonku je šialenosť. Čo nám však zostáva, keď sa ešte nemáme, kde zložiť. Hľadáme ďalej. José ide od hotelu k hotelu a zisťuje… zisťuje, že všetky hotely sú vybookované. Nuž musíme asi zmeniť taktiku. Mapu nemáme. Ale niečo nám hovorí, že by sme mali ísť ďalej od mora. Stúpame preto po schodoch do kopca. Vyššie možno bude viac možností. Nakoniec po dvoch hodinách sa na nás usmieva šťastie. José vybavil apartmán a navyše za dobrú cenu.
Apartmán má dve izby a kúpeľňu s vaňou. Každý máme vlastnú posteľ. Luxusné ubytovanie pre nás. Nedokážeme uveriť, že všetky hotely sú plné.
„Kto by išiel v auguste na dovolenku do Agadiru?“ položil som rečnícku otázku. „Však tu je vysoko cez 40 stupňov. Tu nevydržíš ani na tom piesku pri mori, ani pod slnečníkom. Ani žiadny vánok tu nie je, ani list sa tu nepohne. Mental note, nikdy sem neprídem v lete na dovolenku.“ dopĺňam.
Po studenom kúpeli rovno nastavujem budík na večer a zaspávam. Dáme Agadiru druhú šancu večer…
Nočný Agadir je šialený
Po zotmení schádzame dole k moru. Od nášho aparthotela to je možno 10 minút pešo. Pri mori je široká promenáda. Cez deň tu bolo pár ľudí a po zotmení sa tu musíme predierať davmi. Prechádzame sa po dláždenej promenáde smerom k vysvietenému obrovskému nápisu na protiľahlom kopci.
"Veď tu je snáď milión ľudí. Odkiaľ sa tu všetci vzali? Ani na Mallorke som nazažil takéto davy." hovorím Josému.
Keď uznáme, že ďalej už nič nie je, vraciame sa späť na úroveň McDonald's. Vstupujeme na širokú pieskovú pláž a ideme k moru. More je zrazu plné ľudí. Kam oko dovidí, tam sú ľudia. Na promenáde aj na pláži.
"Čo sa tu praktizuje nejaké nočné plávanie? Lebo cez deň sa nedá?" pýtam sa.
"Asi hej. Veď si videl, že cez deň tu ležalo zopár ľudí na lehátkach. A po zotmení to tu ožíva." odvetí José.
"Ale kto by išiel na dovolenku, aby sa mohol kúpať len v noci, lebo cez deň by zhorel ako fakľa?" pýtam sa a nečakám odpoveď.
More plné ľudí
Sedíme pri mori a premýšľame, kam odtiaľto pôjdeme. Asi už by sme mali ísť severnejšie. Aj keď nás to láka aj na juh. Našli by sme tam neuveriteľnú prírodu - najmä krásne skalné útvary, ktoré vytvorilo more, ale aj Čas sa nám však kráti a ešte toho máme veľa pred sebou. Musíme sa dostať o niekoľko dní do španielskej Malagy, odkiaľ máme letieť domov. "Zajtra pôjdeme na autobusovú stanicu a uvidíme, kam severnejšie by sme odtiaľto mohli ísť." hovorím Josému. "Sme dosť na juhu Maroka. Mali by sme ísť niekam bližšie na sever." dodávam. "Musíme navštíviť aj Casablancu." odpovedá José.
Sledujeme ľudí, ako sa po kolená prechádzajú v tmavom mori. "Je to tu šialené. Strašná plnka ľudí. Už sa teším až odtiaľto vypadneme." hovorím. Zdvíhame sa a predierame sa po pláži k promenáde. Na promenáde sú stále davy ľudí. Krížom cez dav sa dostávame k ceste. Za cestou už začína kopec, na ktorom je náš aparthotel...
Viac o mojich cestách si môžeš prečítať v sekcii Zápisky z ciest 🙂
