Pred jedenástimi rokmi (2011) som prvýkrát navštívil Áziu. Prvou zástavkou bolo Thajsko. A kde inde by mohol v tom čase backpacker začať cestu po Juhovýchodnej Ázii, ak nie na Khaosan road v Bangkoku. Bez konkrétneho cestovného plánu, bez rezervovaného ubytovania, ale plný nadšenia z nadchádzajúceho dobrodružstva som začal svoje 24-dňové cestovanie po Juhovýchodnej Ázii. V tomto blogu z cyklu Zápisky z ciest píšem o prvom úseku mojej cesty po Juhovýchodnej Ázii, a to o ceste z Bangkoku na hranicu s Kambodžou. 

Zápisky z ciest: Z letiska na Khaosan Road

V Bratislave klesla teplota na mínus 14 stupňov Celzia. Ideálny čas vypadnúť z tej zimy niekam do tepla. Z Viedne cez Dubaj som priletel na medzinárodné letisko Suvarnabhumi  po zotmení. Lietadlo prelietalo ponad už nočný Bangkok. Svetlá megamesta sa rozprestierali, kam oko dovidí. Vyšiel som z príletovej haly, kde ma kombinácia tepla a vysokej vlhkosti vzduchu ovalila. Mojím cieľom bola známa backpackerská ulica Khaosan Road. Zamenil som si na letisku pár amerických dolárov za miestnu menu – thajské bahty, aby som si mohol kúpiť lístok na autobus. Autobus odchádzal o 15 minút. Po približne hodine jazdy autobus zastavil priamo pri Khaosan Road. Na zástavke ma už čakal José, môj kamarát a parťák na najbližších 24 dní po Juhovýchodnej Ázii. Spolu sme už čo-to precestovali. Väčšinou na futbalové výjazdy. Prešli sme však, ako batôžkári, aj Maroko a časť Andalúzie. Dobrodružstvo sa môže začať.

Khaosan road a Soi Rambuttri

José do Bangkoku priletel o niekoľko hodín skôr ako ja. Našiel nám na jednu noc ubytovanie. Rovno pri Khaosan Road. Hotel síce vyzerá ako väznica bez okien, len s mrežami, ale na noc stál pre dvoch 200 bahtov (cca 5 EUR v tom čase). To je výborná cena. Veď na ďalšiu noc si nájdeme niečo lepšie, pomyslel som si. Výťah, aj klimatizáciu by som v tomto hoteli hľadal márne. To by som chcel asi príliš veľa za tie prachy. Vyjsť na 4. pochodie mi dalo celkom zabrať. Som unavený z dlhej cesty. V Dubaji na letisku som mal vyše šesťhodinovú prestávku na spojovací let. Ale teraz nie je čas strácať čas. Dám si rýchlu sprchu a ideme do ulíc… 🙂

Prvá noc v Bangkoku

Ulica Soi Rambuttri pôsobí na mňa ako oáza pokoja. Aj tu sú reštaurácie, pojazdné stánky s jedlom a pitím, bary, rôzne obchody so suvenírmi a masážne salóny. Ale táto časť ulice, za hlavnou ulicou Chakrabonkse road smerom k rieke Chao Praya, je taká viac uvoľnenejšia, pokojnejšia. Nie je to tu až také hlučné a preľudnené ako na Khaosan road. Ideálne miesto, kde sa človek môže pri jedle aj porozprávať. Sedíme v kreslách priamo na ulici a popíjame miestne pivo Chang. Vo vzduchu cítim vôňu jasmínu a citrónovej trávy. Nad nami svieti zavesený lampáš. Stromy naokolo sú posiate svetelnou výzdobou. Je február a vonku je príjemne teplo. Aký rozdiel oproti Bratislave, kde sú teploty hlboko pod nulou. Aký skvelý nápad ísť do Ázie a vyhnúť sa mrazom.

Z Bangkoku

Soi Rambuttri Alley

Po dobrom thajskom jedle ideme preskúmať okolie smerom k rieke. Po krátkej prechádzke sme pred mostom Rámu VIII. Prechádzame ponad tmavú rieku Chao Praya.  Na druhom brehu nenachádzame nič zaujímavé. Späť do našej štvrte sa vraciame mostom Phra Pinklao. Pokračujeme priamo na pivo do Khaosan Road. V noci to tu poriadne žije. Z barov sa prebíjajú rôzne štýly hudby. Nachádzame voľné miesto v jednom bare. Rovno objednávame dve pivá Chang. Pivá tu majú nejaké veľké. Doniesli nám 6 decovú fľašku. Po dvoch pivách sme sa presunuli opäť na paralelnú ulicu Rambuttri Alley. Tentokrát do živšej, hlučnejšej časti. Navôkoľ davy ľudí a všade hrala nahlas hudba. Ako jedná veľká diskotéka na ulici. Toto nevyzerá na skorý návrat na hotel… Na izbu prichádzame za svitu. To sa asi už moc nevyspíme…

Druhá noc v Bangkoku

Ráno o 12:00 hod. som sa konečne zobudil. Už sme sa mali pred hodinou vysťahovať. Hlava ma po predchádzajúcej noci ešte riadne bolela a z toľkého piva a drinkov, čo som cez noc popil, som bol poriadne tupý. Našťastie José vstal skôr a mal toľko síl a rozumu, aby nám našiel ubytko na ďalšiu noc. Zohnal nejaké super ubytko na Soi Ram Butri za 150 bathov na noc pre dvoch. Pretočil som očami. „To bude ešte väčšia diera ako toto ubytovanie.“ utrúsil som.

Vrátili sme kľúč a vyšli do ulice. Slnko poriadne pieklo. Bolo cez 30 stupňov Celzia. Nasadil som si hneď slnečné okuliare, pretože som sa cítil svetloplacho. Presunuli sme sa o 500 metrov ďalej do nového ubytka. Opäť bez výťahu a opäť bez klimatizácie. Tento raz aj tretie poschodie bolo pre mňa ako výstup na Kriváň. Otvorili sme dvere do izby. „To nie sme v ubytku po Di Capriovi z filmu Pláž?“ spýtal som sa. „Kde sú okná?„. Izba bola malá, bola v nej tma ako v rohu. Na plafóne bol ventilátor, ktorý bol podivne ohnutý a nefungoval. Zapol som svetlo. „Nevadí. Sme tu len jednu noc. Nemám síl hľadať niečo iné. Oddýchnime si, vyspime sa a večer sa pôjdeme niekam najesť.“ rezignovane som navrhol.

Je rozhodnuté. Ideme do Kambodže

Večer sme si sadli do reštaurácie na padthai a pivo. V Bratislave je mínus 11 stupňov Celzia, čítame v správach. Najvyšší čas sa dohodnúť, kam sa presunieme ďalej. Kam zajtra pocestujeme z Bangkoku? Nemáme ani cieľ, ani žiadne ubytovanie.

„Pôjdeme na južné ostrovy v Andamanskom mori? Na sever do Chiang Mai?“ pýtam sa Josého.

„Poďme do poriadnej exotiky. Do Kambodže, do Siem Reap. Tam je chrám Angkor Wat.“ navrhol José.

„Pôjdeme vlakom na hranicu. Pekne pohodlne. Nebudeme sa trepať autobusom. Bohvie ako dlho by to autobusom trvalo. Z hranice sa už nejako dostaneme do Siem Reap.“ dodal som.

Bolo rozhodnuté. Ideme vlakom do Kambodže. Ešte sme netušilo, čo si pre nás ďalší deň pripravil za dobrodružstvo…

Z Bangkoku na hranicu s Kambodžou

Recepčná mi ukazuje, aby som sa postavil pred bielu stenu a pozeral do objektívu. Obyčajným fotoaparátom mi robí fotky. Budem ich potrebovať na vybavenie víz do Kambodže. Na hlavnej ceste sme si dohodli cenu s tuktukárom, ktorý nás odvezie na vlakovú stanicu Hua Lamphong. Na stanici José ide kúpiť lístky na vlak do Aranyaprathet, čo je thajské mesto na hranici s Kambodžou. Zatiaľ strážim batožinu a pozerám na osadenstvo v hlavnej budove stanice. Väčšina ľudí sedí len tak na zemi. V strede haly sú síce sedadlá, ale všetky obsadené. Predné sedadlá sú určené pre buddhistických mníchov.

José sa celý nadšený vracia s lístkami a máva s nimi.

„Hádaj koľko stál jeden lístok.“

„Neviem. 200? 300 bahtov?“

„42 bahtov“ smial sa. To je približne jedno euro.

Začal som sa báť, čo to bude za vlak. Moje obavy sa znásobili, keď som si na lístku všimol, že pôjdeme 3. triedou. Čas plánovaného odchodu je dávno preč a vlak nikde. Na peróne sa schádzajú ľudia. Dokonca si tam jeden chlapík s nožnicami v rukách priniesol stoličku a zvoláva potenciálnych zákazníkov na strihanie vlasov. To je bizarné. Je po pol tretej a do stanice sa sunie plechový motorák o dvoch či troch vagónoch. Ani okná to nemá, len nejaké plechové žalúzie. „Kokos, to týmto ideme?“ pýtam sa Josého.

Do Kambodže motorovým vlakom

Z vlaku vystupujú pasažieri, ktorí prichádzajú do Bangkoku. Sotva poslední vystupujú, už sa do neho tlačia, ako besní, noví pasažieri. Púšťame ich pred seba, nebudeme sa predsa pretláčať. Napokon nastupujeme aj my, avšak všetky sedadlá už obsadili. V tejto konzerve pôjdeme na stojáka. Nemáme tušenie, ako dlho pôjde vlak až do Aranyaprathet. Nenaštudovali sme si to. Celý výlet bude na blind a spontánny. Vlak konečne vyráža zo stanice. Po piatich minútach sme totálne prepotení, ako keby sme skočili do bazéna. Nedá sa ani poriadne dýchať. Každý máme len pollitrovku vody.

„Toto až na hranicu asi nedám.“ prehodil som. „Ešte sme nevyšli ani z Bangkoku a už ma brutálne bolia nohy.“ zúfalo som povedal Josému. Kropaje potu sa mi valia z čela. Ak vonku je cez 30 stupňov, tak vo vlaku môže byť určite cez 40 stupňov Celzia. O klimatizácii môžeme len snívať. Maličké ventilátory sú od nás priďaleko. Celú cestu sa rozprávame. „Ale sme videli z toho Bangkoku… len príletovú halu letiska a Khaosan Road a okolie.“ trochu previnilo hovorím a odhodlane dodávam: „Ešte sa sem určite vrátim.“

Aranyaprathet

Vlak sa pomaly vlečie cez predmestia Bangkoku. Prechádzame okolo obydlí, kde ľudia bývajú v plechových búdach. Až po vyše dvoch hodinách cesty sa vlak postupne začína vyprázdňovať. Napokon sa uvolňujú aj sedadlá a konečne si môžeme sadnúť. Pomedzi žalúzie pozorujem okolitú krajinu a od únavy zaspávam. Prebúdza ma zvuk trúbenia. Vlak sa stále vlečie a každú chvíľku zastavuje. Mám pocit, že v Aranyaprathet by som bol rýchlejšie, keby som išiel na bicykli. Pozerám na oproti spiaceho Josého. Niečo sa mi na ňom nezdá. Vyzerá, akoby vymetal komín. Tvár má celú čiernu, zafúľanú od sadze. Uvedomil som si, že sme prechádzali cez polia, kde ľudia vypaľovali trávu. Sadze prešli cez plechové žalúzie dnu, rovno na našu tvár a tričká…

Slnko pomaly klesá za horizont a vlak sa stále šuchce. Táto cesta snáď nikdy neskončí. Keď tu zrazu, konečne stojíme na poslednej zástavke. Z vlaku vystúpuje posledných pár ľudí. V Aranyaprathet to ani nie je stanica. Stojíme niekde v poli. Pred „stanicou“ čakajú tuktukári. Nemáme inú možnosť, ako sa s nimi dohodnúť na cene za odvoz na hranicu.

Ako sme sa nechali nachytať v Aranyaprathet

Tuktukár nás viezie na hranicu. Aspoň si to myslíme. Zrazu odbáča k nejakému domku, alebo skôr garáži. Garážová cestovná agentúra, kde už čaká vysmiaty chlapík. Hovorí, že tu sa vybavujú víza. V Ázii sme prvýkrát. Na scamy nie sme pripravení. Netušili sme, ako to tu chodí. Navyše sme z cesty vlakom poriadne unavení. Práve sme sa nechali nachytať. A tak sme tu víza síce získali, ale za 40 USD pre jedného, čím sme oficiálnu cenu preplatili o 15 USD.

Pokým nám vypisujú doklady a nalepujú do pasov víza, pýtame sa chlapíka na situáciu na hranici. S úsmevom nám hovorí, že medzi thajskými a kambodžskými vojakmi došlo dnes ku konfliktu pri nejakom chráme na hranici. Vraj tam po sebe strieľali. Ale že sa nemusíme báť, lebo je to odtiaľto ďaleko. Z cestovnej agentúry odchádzame už za poriadnej tmy. Konečne nás tuktukár doviezol na hranicu, ktorá bola tak 200 metrov od cestovnej agentúry 🙂

Konečne sme v Kambodži a čo ďalej?

O Kambodži toho až tak veľa neviem. Kambodža znie pre mňa tak exoticky. Keď sa spomenie Kambodža, hneď mi naskočia asociácie ako mínové polia, červení Kméri, Angkor Wat, film Vražedné polia a Gerarda Depardieuho vo filme Mesto duchov, a to je asi tak všetko.

Cez pasovú kontrolu s našimi novými vízami bez problému vstupujeme do Kambodže na hraničnom priechode Aranyaprathet – Poipet. Konečne v Kambodži. Stále mi to znie tak exoticky, tak neuveriteľne. Prechádzame cez bránu, ktorá vyzerá ako imitácia veží chrámu Angkor Wat. Po prvotnom nadšení som späť v realite. Stojíme na kruháči a hovorím Josému „No hej, sme v Kambodži. A čo teraz?“. Nejako sa musíme odtiaľto dostať do Siem Reap. Je desať hodín večer. Autobusy tu už žiadne nestoja a okolité ulice sa začínajú vyludňovať. Pred nami stoja len nejaké hotely s kasínami. Kambodžská strana hranice mi pripomína v menšom americké Las Vegas. Problém však je, že táto cesta je nízkonákladová, žiadne luxusné izby. Čo teda ďalej? Ako sa odtiaľto o tejto hodine dostaneme do Siem Reap?

POKRAČOVANIE NABUDÚCE….