Petra v Jordánsku bola jedným z miest, o ktorých som roky sníval, že ich raz navštívim. Určite som nebol jediný, čo sa nechal inšpirovať filmom Indiana Jones a posledná krížová výprava. Cestu sem som si naplánoval tak, že po zástavke pri Mŕtvom mori budem pokračovať do dediny Wadi Musa. Wadi Musa je dedina, odkiaľ sa vstupuje do Petry a ktoré ponúka množstvo možností ubytovania.
Petra v Jordánsku – ako som sa sem dostal
K Petre som prišiel požičaným autom od Mŕtveho mora. Vybral som si dlhšiu cestu. Najprv som sa vydal cestou popri Mŕtvom mori. Odbočil som na Kerak, kde je starý križiacky hrad. Z Keraku som pokračoval až k Desert Highway, čo je diaľnica cez púšť. Po Desert Highway som pokračoval ďalej až k Wadi Musa. Vo Wadi Musa som mal vopred rezervované ubytovanie v trojhviezdičkovom Candles Hotel. Chcel som ušetriť sily a preto som zvolil hotel, ktorý je relatívne blízko k návštevníckemu centru. Candles hotel sa nachádzal len 10 minút pešo od neho. Do hotela som dorazil až neskoro poobede. Po dlhej ceste som bol unavený. Zbehol som si dole kopcom do obchodu nakúpiť vodu a jedlo na ďalší deň. Plán bol vyraziť, čo najskôr. Hneď ako vstup otvoria.
Skalné mesto Petra mám len pre seba
Petra bola počas mojej návštevy (október) otvorená od 6:00 hod. Chcel som byť medzi prvými návštevníkmi a užiť si toto krásne miesto, pokiaľ možno, s čo najmenším počtom ľudí. Ešte pred 6:00 hod. som stál pri kontrolnom stánku. Vonku bola ešte tma. Lístky sa dali kúpiť aj v návštevníckom centre. V rámci Jordan passu som mal predplatené dva dni v Petre. Naskenovali mi QR kód na vytlačenom Jordan Passe a nič mi nebránilo vydať sa dole kopcom k Al Siq. Asi v polovici cesty medzi návštevníckym centrom a vstupnou bránou do Al Siq som zbadal veľké kamenné kvádre. Nazývajú sa Džinove bloky. Čomu slúžili? Nevieme s istotou. Niekde som čítal, že sú to hrobky, inde som sa zas dočítal, že slúžili náboženským účelom. Tak či onak pokračoval som ďalej k bráne do Al Siq.
Tiesňava Al Siq, brána do Petry
Al Siq je 1200 metrov dlhá trhlina v skale. Na niektorých miestach je úzka len 3 metre. Tento priechod do Petry nevytvorila ľudská ruka. Vznikol ako tektonický zlom v hornine. Skaly v tejto tiesňave dosahujú výšku až 180 metrov. Pôsobia na mňa ohromujúco. Hneď som si všimol, že po oboch stranách vedú v skale vydlabané žľaby. Nabatejci nimi dopravovali vodu do centra Petry. Voda vraj netiekla priamo v žľabe. Nabatejci v ňom vytvorili potrubie, aby bola voda chránená pred jej znečistením rôznymi listami, vtáčími exkrementami alebo zvieratami.
Žľab vľavo na obrázku slúžil Nabatejcom na zásobovanie mesta Petra vodou. Bolo v ňom uložené potrubie, aby sa zabránilo znečisteniu vody.
Nabatejci boli výborní vodohospodári. Dokázali to tým, že v takomto nehostinnom prostredí dokázali priviesť do mesta vodu, aby tu dokázalo žiť 30.000 ľudí. Systémom rôznych nádrží vodu filtrovali, aby z nej bola pitná. V jednej nádrži klesli všetky nečistoty na dno, voda sa preliala do ďalšej a následne ďalšej, až kým nemali čistú pitnú vodu.
V niektorých častiach Al Siq je stále pôvodná dlažba. Cesta tu bola vydláždená. Na jednom mieste som si všimol basreliéfy karávany tiav. Celý Al Siq som prešiel sám. Niekoľkokrát som sa zastavil a počúval to ticho. Nikde nikto. Len sem-tam bolo počuť vtáky. 15 minút cesty Al Siqom a zahliadol som prvých turistov. Stáli na mieste, odkiaľ už videli od Al Siq ikonickú Pokladnicu (Al Khazneh).
Tiesňava Al Siq ústi rovno pred Al Khazneh. Nabatejci vedeli ako ohúriť prichádzajúcich od Al Siqu
Pokladnica (arab. Al Khazneh, angl. The Treasury)
Najznámejšia pamiatka v Petre. Pokladnica v skutočnosti nie je žiadnou pokladnicou, ale s najväčšou pravdepodobnosťou to bola hrobka nabatejského kráľa, pravdepodobne Aretasa IV. Zahviezdila práve vo filme Indiana Jones a posledná krížová výprava s Harrisonom Fordom a Seanom Connerym. A teraz tu pred ňou stojím ja. Po tých rokoch, čo som sem chcel ísť, sa mi konečne splnil ďalší sen. Už druhý za posledný týždeň. Ešte pred týždňom som si jeden splnil návštevou pyramíd v Gíze.
Ťavy pózujú pred Pokladnicou v Petre
Hrobka, ktorá mala ohúriť prichádzajúcich – Al Khazneh
Pokladnica alebo po arabsky Al Khazneh pôsobí oveľa majestátnejšie, ako keď ju človek vidí len cez televízny prijímač alebo obrazovku počítača. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že zámerne ju vytesali do pieskovca presne na tomto mieste, aby ohromila prichádzajúcich od z Al Siq. Ak to bol zámer, vyšiel dokonale. Nabatejci ju vytesali do pieskovcovej skaly v 1. storočí n.l. do výšky takmer 40 metrov a širky niečo vyše 25 metrov.
Pokladnica, najznámejšie miesto v Petre. V skutočnosti je to hrobka nabatejského kráľa. V minulosti si ľudia mysleli, že sa v nej skrýva poklad. Urna vo vrchnej časti nesie známky po strelách zo zbraní.
Svojou konštrukciou pripomína antické grécke chrámy. Šesť korintských stĺpov podopiera platformu, na ktorej je ďalšie poschodie. Tretí stĺp zľava takmer kompletne zrekonštruovali až v 20. storočí. Vo vrchnej časti je vytesaná urna, ktorá nesie známky od nábojov. Ľudia si mysleli, že sa tu schováva poklad. Schodíky, ktoré vidíme po oboch stranách Pokladnice, nevytesali pôvodní remeselníci, ale pravdepodobne hľadači pokladov.
Al Khazneh v plnej kráse. Dovnútra sa ísť nemôže. Po oboch stranách je vidieť vytesané schodíky. Tiež je vidieť diery po guľkách.
Pokladnicu mám takmer úplne sám pre seba. Okrem mňa tu je minimum turistov. Niekoľko miestnych beduínov sem priahlo ťavy a čakajú, kým sa začne miesto zapĺňať. Ponúkajú turistom rôzne suveníry. Niektorí volajú ľudí, aby si pozreli Pokladnicu z výšky. Výstup trvá cca 15 minút a pýtajú si za ukázanie cesty dosť veľké peniaze. Treba tvrdo zjednávať. Dnes som však neprišiel, aby som Pokladnicu zhora. Nechám si to na ďalší deň návštevy. Pokračujem ďalej k Amfiteátru.
Druhý deň návštevy Petry som si nenechal ujsť tento pohľad na Pokladnicu zhora. Nič pre ľudí, čo sa boja výšok. Za malý bakšiš mi cestu sem ukázal mladý beduín. Vybehol po kameňoch hore s rukami vo vreckách, ľahko ako nejaký kamzík. O mne sa to povedať nedá. Pre mňa to bola celkom námaha
Amfiteáter a centrum Petry
Po ovládnutí Petry Rimanmi tu Rimania dali vytesať do skaly amfiteáter. Zmestí sa do neho niekoľko tisíc divákov. Divadelné predstavenia sa tu nekonajú. Do amfiteátru sa nedostanem. Pokračujem ďalej cestou, ktorá vedie mierne dole kopcom. Stále nikde nikoho. Za sebou som nechal aj ľudí, čo boli so mnou pred Pokladnicou. Tu vidím, aké obrovské mesto na svoju dobu Petra bola. Po pravej ruke vidím ďalšie hrobky. Predo mnou sa otvára veľký priestor. Slnko pomaly vychádza a pieskovcové skaly menia farby od žltej, cez oranžovo-hnedú až po červenú. Je to hra farieb, potecha pre oko. Všade hrobové ticho. Len vtáky sa pomaly prebúdzajú.
Kolonádová ulica vedúca k chrámu Bushares a ceste k Monastery ad-Deir
Prechádzam po bývalej dláždenej kolonáde k Veľkému chrámu. Vyjdem po schodoch do chrámu. Musel byť obrovský a krásny, keď existoval v pôvodnom stave. Škoda, že sa z neho veľa nezachovalo. Len pár zvyškov stĺpov. Na chvíľku si sadám na schody a užívam si ten pocit, že som tu a teraz sám a v tichu. Neskutočný zážitok mať celú Petru len pre seba, bez turistov.
Veľký chrám v Petre. Hoci z neho veľa nezostalo, musel byť obrovský.
Pohľad z Veľkého Chrámu. Keď to tu v minulosti stálo, muselo to byť monumentálne.
Cesta k Monastery Ad-Deir, Petra v Jordánsku
V návštevníckom centre som si pozrel mapku turistických ciest v Petre. Vybral som si trasu k Monastery Ad-Deir. Od veľkého chrámu to je len pár sto metrov ku Chrámu Dushares. Tento chrám prežil niekoľko zemetrasení. Zachovali sa z neho celkom dobre zachovali obvodové steny. Vidím ako sem skoro ráno prichádzajú archeológovia so svojími zariadeniami na výskum. Po krátkom odpočinku sa vydávam za reštauráciou The Basin po Monastery Route. Vidím pred sebou, že to nebude vôbec ľahká cesta. Ešteže som sem prišiel skoro ráno, keď slnko nepečie.
Na tomto mieste som si oddýchol a užíval krásne výhľady. Farby okolitých pieskovcových kopcov sa neskutočne menili podľa dopadu slnečných lúčov.
Jordánska vlajka cestou k Monastery ad-Deir
Cesta plná výhľadov a krásnych skalných formácií, to je cesta k Monastery ad-Deir
Pred sebou mám cca 850 schodov a úžasné výhľady. Po schodoch vytesaných, ako inak, do skaly pokračujem krok za krokom. Míňam malé obchodíky so suvenírmi, ktoré nikto nestráži. Výstup do kopca mi dáva poriadne zabrať. Každú chvíľku stojím, odpočívam, ale aspoň si užívam výhľady. Mal by som popracovať na kondičke. Čím bližšie k vrcholu, tým viac obchodíkov so suvernírmi. Pomaly ma začínajú obiehať obchodníci vezúci sa na oslíkoch. Konečne približne po 45 minútach od reštaurácie The Basin stojím pred ďalším zázrakom vytesaným Nabatejcami do skaly. Monastery ad-Deir alebo po slovensky kláštor ad-Deir nikdy v skutočnosti funkciu kláštora neplnil. Bola to ďalšia veľká nabatejská hrobka. S výškou 47 metrov a šírkou 48 metrov je väčšia ako Al Khazneh.
Pohľad na obrovský nabatejskú hrobku ad Deir
Cestou sem vyšlapeš približne 800 schodov. Je to riadny zaberák, ale stojí za to ísť až sem. Ideálne hneď ráno, keď slnko toľko nepáli a nie je tu toľko turistov
Zaslúžený odpočinok na rímse od jaskyne pri Monastery ad-Deir
Záver výletu
Po viac ako hodinovom oddychu pri ad-Deir a vychutnávaní si pohľadu na túto majestátnu hrobku, sa vraciam späť dole do Petry. Slnko už riadne páli. O tomto čase by som sem už asi nechcel ísť. Cestou stretávam čoraz viac ľudí mieriacich hore. Na kolonádovej ulici sú už davy turistov. A pred Pokladnicou sa cez turistov pomaly predieram. Uvedomil som si, akým veľkým magnetom je Petra. Zrazu sú všade tisíce turistov. Ďalšie ráno sa sem ešte vrátim… 🙂
Veľmi pekné 3D modely jednotlivých hrobiek a chrámov v Petre nájdete na stránke Zamani projektu. A o tom ako sa pripraviť na návštevu skalného mesta Petra v Jordánsku som napísal krátky blog s názvom: Čo vedieť pred cestou do Petry v Jordánsku.
