Zápisky z ciest 6: Kuala Lumpur, Malajzia

V predchádzajúcej časti mojich zápiskov z ciest sme sa dostali do Saigonu (Ho Či Minovo mesto). Chvíľku sme s Josém premýšľali, kam budeme pokračovať ďalej. Napokon sme zvolili letecký presun do hlavného mesta Malajzie – Kuala Lumpur. Štvrtá krajina na našej dobrodružnej ceste po Juhovýchodnej Ázii. Predstavoval som si, že Malajzia bude rozvojom minimálne na úrovni Thajska. Skutočnosť ma však oveľa viac prekvapila…

Prílet na starý lowcostový terminál do Kuala Lumpur

Let zo Saigonu trval približne 1 hodinu a 45 minút. Lietadlo malajzijskej nízkonákladovej spoločnosti AirAsia pristálo na starom lowcostovom termináli (pozn. autora v roku 2011 ešte nefungoval nový, oveľa modernejší nízkonákladový terminál). Z letiska na vlakovú stanicu KL Sentral si berieme taxík. Aký luxus po všetkých tých spôsoboch dopravy v Thajsku, Kambodži a Vietname. Prechádzame okolo známeho okruhu formuly 1 v Sepangu. A po diaľnici si to šinieme až do Kuala Lumpur.

Názov Kuala Lumpur mi vždy znel exoticky. Pripomína mi to exotické zviera Keď sa povie Kuala Lumpur, predstavím si koalu s telom lemura kata (kráľ Julien z Madagaskaru). Kuala Lumpur však znamená niečo celkom iné. V preklade z malajčiny znamená bahnitý sútok. Podľa miesta, kde bolo toto mesto v roku 1857 založené. Na sútoku dvoch bahnitých riek Gombak a Klang. Na tomto mieste, kde mesto založili, postavili mešitu Masjid Jamek. V lietadle som mal čas sa pozrieť do sprievodcu Lonely Planet a niečo si naštudovať…

KL – mesto budúcnosti

Z taxíka vystupujeme na vlakovej a metro stanici KL Sentral. Okolo stanice vo veľkom prebieha výstavba výškových budov. Neuveriteľné ako sa toto mesto rozvíja. Toľko žeriavov, kam môj pohľad otočím, tam sa niečo v okolí stanice stavia. José ešte na letisku v Saigone našiel názov nejakého hostela v KL. Nie je síce vo štvrti KLCC, ale aspoň máme aspoň pevný bod, ktorý pôjdeme hľadať. Vyskúšame šťastie a uvidíme, či budú mať voľnú izbu alebo aspoň postele v dorme (pozn. autora izba s pochodovými alebo viacerými postelami, kde sú spolu ubytovaní cudzí ľudia).

Pri hľadaní monorailu (monorail = nadzemná dráha) blúdime. Od stanice prechádzame cez cestu, pokračujeme tunelom vedúcim cez stavenisko a sme pri konečnej/začiatočnej zástavky nadzemky. Kupujeme žetóny, ktoré nás pustia na nástupište. Pripadám si ako v inom svete. KL sa mi začína páčiť, čím ďalej tým viac. Už Saigon mal pekné vyškové budovy, ale toto je iný level. Stanica monorailu na mňa pôsobí jednoducho, ale čisto a moderne. Prichádza samotná súprava nadzemky. Klimatizácia pracuje na plné obrátky. Keď vonku bola vysoká vlhkosť a 32 stupňov. V monoraile môže byť tak 18 stupňov. Moje telo zažíva malý teplotný šok. Monorail nemusí čakať na križovatkách, na semaforoch, ani mu nič neskríži cestu. Niekoľko metrov nad zemou sa vyhne každej prekážke. Človek ani nemusí ísť hlboko do podzemia ako v metre.

Vystupujeme na zástavke Chow Kit. Veľmi rýchlo sme na správnej adrese. Budova je vysoká a nevábna. Našťastie zisťujeme, že majú voľnú izbu pre dvoch. Za 50 malajzijských ringgitov (cca 13 EUR) na noc pre dvoch. Berieme. Skladáme sa na izbe bez okien, ale na takéto ubytko sme už z Thajska zvyknutí. Dávame rýchlu sprchu, nové oblečenie a vyrážame rovno k top atrakcii tohto mesta, k mrakodrapom Petronas Towers.

Ikonické dvojičky Petronas Towers v Kuala Lumpur

Slnko pomaly zapadá. Nastupujeme na nadzemku. Po pár zástavkach vystupujeme na zástavke Bukit Nanas. Máme to ešte pekný kus pešo k dvojičkám. Oproti nám kráčajú skupinky mladých ľudí. Je piatok a tak sa idú zabaviť do blízkych podnikov. Kráčame po ulici Jalan Ampang. Aký to rozdiel oproti Saigonu. Žiadne zrazy motorkárov na semaforoch. Žiadny hluk a smrad z malých mopedov. Sme v úplne inom svete. Cesty sú perfektne vyasfaltované, bez výmoľov a krajnice sú čisté. Atmosféru exotiky dotvárajú všaderastúce rôzne druhy paliem a kvetov. Naokolo sú výškové budovy pôsobivej architektúry. Zjavne sme v bohatej krajine. Malajzia svoje bohatstvo získava z predaja ropy a plynu. Napokon aj slávne dvojičky nesú názov štátnej ropnej a plynárenskej spoločnosti Petronas.

A tu zrazu stojíme pred ohromnými dvojičkami budov. Sú to ikonické dvojičky Petronas Towers. Vysoké, majestátne, nádherné, architektonicky dokonalé. Navrhol ich argentínsky architekt César Pelli. Krajšie novodobé budovy som asi v živote nevidel. Akoby ma hypnotizovali. Neviem sa vynadívať. Vyťahujeme fotoaparáty a z ostrovčeka uprostred križovatky robíme nočné fotky. Dvojičky boli donedávna so svojou výškou 451,9 metra najvyššími budovami na svete. Konkrétne medzi rokmi 1998 až 2004, kedy ich prekonal mrakodrap na Taiwane. Vo výške 170 metrov sú prepojené mostom – SkyBridge. Stláčam spúšť a cvakám jednu fotku za druhou. Mohol som cvaknúť aj 50 fotiek. Väčšina mi samozrejme nevyšla. Stále si neviem zvyknúť na nočnú fotografiu bez statívu. Pomáham si položením fotoaparátu na obrubník, ale buď je fotka nakrivo alebo sa foťák pohne a všetko je rozmazané…

V noci okolo nás jazdia mladí ľudia v autách. Sem-tam sa zastavia a zdravia nás. Častokrát počujeme od nich: “Welcome to Malaysia”. Z Malajzie mám skutočne dobrý pocit. Už viem, že v KL nezostaneme len túto jednu noc, ale predĺžime si pobyt ešte o jednu. Chceme sa tu viac porozhliadať…

Nákupné centrum Suria KLCC

Z “nášho” fotografického ostrovčeka sa pomaly presúvame pred hlavný vchod do dvojičiek. Niekoľko ľudí si pred fontánou robí fotky s vežami za sebou. Cvakneme aj my zopár fotiek a pokračujeme do vchodu. Nad vchodom do Petronas Towers je zaujímavá “dekorácia”. Formula F1 tímu Petronas. Hlavným vchodom vchádzame do budovy. Pokračujeme do nákupného centra Suria KLCC. Zjavne je prízemie miestom, kde sa koncentrujú najdrahšie a najluxusnejšie značky. Nákup drahých hodiniek Rolex, šatiek a kabeliek Hermés alebo topánok od Gucciho rozhodne nie je cieľom nášho nízkonákladového výletu 🙂 Postupne preskúmavame všetky poschodia obchodného centra. Taká prechádzka po obchodoch je dosť vyčerpávajúca. Vyhladli sme.

Vraciame sa preto späť dole. Ideme do supermarketu iSETAN, ktorý je v suteréne. Jedla a pitia je tu od výmyslu sveta. Kupujeme si nejaké jedlo v pekárenskej časti obchodu. Naberám si niekoľko croissantov a muffinov. José skúša minipárky v rožku. Berieme ešte nejaké pitie. Robíme si aj zásoby na izbu. Nemôžeme nič podceniť. Platíme a ideme si sadnúť z opačnej strany dvojičiek do parku. Sedíme na schodoch a sledujeme okolie. Práve začína nočná vodná show obrovskej fontány, ktorá je na opačnom konci, ako sme do Suria KLCC vstúpili. Okrem fontány je tu aj veľká botanická záhrada a bežecká tartanová dráha. Byť tu niekde ubytovaní, tak sa tu každé ráno minimálne prechádzam, možno aj kolečko zabehnem…

Druhý deň v KL

Zobúdzame sa na našej hostelovej izbe o 9:00 hod. ráno. Na hosteli máme raňajky. Žiadny zázrak. Len nejaké vločky s mliekom. Ale na ráno stačí. Dohadujeme predĺženie pobytu o jednu noc s pracovníkom hostelu. Bez problémov nám zostáva tá istá izba. Hodíme sprchu, oblečieme sa do nových čistých vecí a vyrážame do ulíc. Opäť využijeme nadzemku. Nastupujeme na zástavke Chow Kit. Tentokrát však vystupujeme skôr na zástavka Raja Chulan. Odtiaľto zamierime do štvrte KLCC. Okolie Petronas Towers sa nám včera páčilo, nuž poobzeráme sa tam znova. Tentokrát za denného svetla.

Aquaria KLCC

Vystupujeme na zástavke Raja Chulan. Netušil som ako nám dá zabrať cesta pomedzi mrakodrapy. Veď dvojičky vidíme z ulice. Ale je iné ich v diaľke vidieť a iné sa k nim po ulici dostať. Mrakodrapy tu tvoria poriadne bludisko. Našťastie sa nejako vymotávame a prichádzame pri Traders Hotel.  Ten sme si včera všimli. Vieme, kde sme. Ideme krytou chodbou smerom k Suria KLCC. Našu pozornosť upútal nápis aquaria KLCC. Akvárium v tomto areáli? To by sme si nemysleli, že na niečo také tu natrafíme.

“Poďme pozrieť, čo to je. A koľko je vstupné.” hovorím Josému.

Zostupujeme eskalátorom o poschodie nižšie do vstupnej haly.

“Vyzerá to tu zaujímavo.” hovorím Josému “Kúpme lístky.”

V akváriu som bol len raz, v kanadskom Vancouvri. Toto bude moje druhé navštívené. Teším sa. Kupujeme lístky a vstupujeme na prehliadku akvária. Zaujala ma amazonská prehistorická arapaima, tiež kontaktná časť akvária, ale aj tunel ponad, ktorý sa plaví žralok s vycerenými zubami. Prehliadka nám zabrala približne hodinu a pol. Ak si ešte v akváriu nebol a nemáš iný program, tak odporúčam navštíviť. Ale ak už si v niektorom na svete bol, tak pokojne môžeš vynechať…

Návšteva Batu caves

Z aquaria KLCC pokračujeme do Suria KLCC do starého známeho iSETANu. Kupujeme si zasa minipečivo do zásoby a niečo na pitie. S nákupom pokračujeme do food courtu. Objednávame si miestne národné jedlo nasi lemak Nasi lemak obsahuje ryžu (nasi) a moja verzia kuracie mäso, fazule, vajíčko, uhorky, opraženú cibuľku a pálivú omáčku sambal. José si dal to isté. Konečne sedíme na poriadnom obede. Aj keď nemôžem povedať, že by mi nasi lemak nejako extra chutil. Ryžu aj mäso zjem celé. Na omáčku si však netrúfam. Len trochu som z nej opáčil a čuduj sa svete, pálila.

Zo Suria KLCC vychádzame hlavným vchodom a hľadáme metro zástavku. Radi by sme sa nejako dostali k jaskyniam Batu caves. Nakoniec sa pýtame miestnych. Odporúčajú nám ísť autobusom. To bude zasa vyhliadková jazda. Veď tie jaskyne sú za mestom. Nevadí, aspoň si posedíme. Kupujeme lístky za symbolickú cenu.

Dlhá cesta autobusom do Batu caves

Autobus je dosť plný. Avšak nie všetci idú až na konečnú stanicu ako my. José si nakúpil minibanány. Vraj odporučajú na nejakej stránke, čo čítal, narobiť si zásoby a ideálne banánov. Nemyslím si, že to je dobrý nápad.

“Však tam budú opice. Si sa nechal nachytať.” obraciam sa na Josého.

José pozerá von oknom. Pozerám naňho a vidím ten presný okamih, tú sekundu, keď mu to dochádza. Začínam sa rehotať.

“Nevadí. Aspoň bude sranda. Však časť banánov rýchlo zjeme.” odvetí José.

Bus sa pomaly valí po uliciach KL. Musím povedať, že viac sa mi páči tá moderná časť mesta. Ale aj tieto predmestia sú zaujímavé, len trochu viac špinavé. Po hodine jazdy sme zostali v autobuse my a nejakí Česi, čo sedia úplne vzadu. Vystupujeme na konečnej zástavke. Sme pri Batu caves.

272 schodov do jaskynného chrámu

Už z diaľky vidím množstvo schodov, ktoré nás čakajú a neminú. José vyťahuje minibanány a podáva dva aj mne. S igelitkou v ruke pokračujeme k nejakému minimarketu. Dokupujeme si ešte vodu a nanuky. Po absolvovaní tých schodov sa nám voda hodí. Vedľa schodov vidíme obrovskú pozlatátenú 43metrov vysokú sochu boha Murugana. Čaká na nás 272 schodov, ktoré musíme zdolať, aby sme sa dostali do jaskynného chrámu.

Zrazu z ničoho čosi šklblo Josého igelitkou. José ju zdvíha. Zisťuje, že zospodu je diera a igelitka je prázdna. Došiel o zvyšok banánov. Útočník si obďaleč pochutnáva na koristi. José spraví pár krokov smerom k nemu na zastrašenie. Útočník si však narýchlo berie trs zvyšných banánov a uteká s nimi preč.

“Tak o banány sa opice postarali celkom rýchlo. Aspoň sa ti pôjde ľahšie hore.” smejem sa Josému.

Začneme stúpať po schodoch hore. Už po pár schodoch sa zo mňa valí voda. Tá vlhkosť a vysoká teplota je drsná kombinácia pri takýchto výkonoch. Krok za krokom, schod za schodom pomaly stúpame vyššie a vyššie. Tričko prepotené do nitky. Ako dobre, že sme si ešte dokúpili vodu. Zdolávame posledný schod a otáčame sa za výhľadom. Po ľavej strane stojí boh Murugan. Ešte jeden výhľad a vchádzame do jaskyne. Priestor vnútri je obrovský. Tentoraz schádzame po schodoch do vnútra jaskyne a o pár desiatok metrov nás čakajú ďalšie schody smerom hore. Našťastie už ich nie je veľa. Konečne stojíme pred malým hinduistickým chrámom, ktorý sa nachádza akoby v takom svetlíku. Jednoducho ho obklopujú do výšky sa týčiace vápencové steny. Sadáme sa na schody a odpočívame. Po tom výstupe si užívame chvíľu oddychu…

Z Batu caves na Menara Kuala Lumpur

Sedíme na schodoch v jaskynnom chráme a premýšľame, kam pôjdeme odtiaľto.

“Mohli by sme ísť ešte navštíviť tú vysokú televíznu vežu Menara.” navrhujem Josému.

“V pohode. Pôjdeme tam.” odvetí José.

“Ale odtiaľto už taxíkom. Nestrácajme čas s autobusom. Veď taxíky sú tu lacné.” hovorím.

Po schodoch sa mi schádza ľahko a rýchlo. Raz-dva sme na úpätí schodov. Pokračujeme tam, kde nás vysadil autobus. Tam nájdeme nejaký taxík do mesta. Darí sa nám to. Taxikár zapol taximeter a tak ani nedohadujeme cenu. Len sme mu zadali cieľ a už sa vezieme k jednej z najvyšších televíznych veží na svete – Menara Kuala Lumpur. Cestou hovorím Josému, že aj sem sme mohli ísť radšej taxíkom. Toľko času by sme ušetrili.

Menara Kuala Lumpur

Taxikár nás vysadil až pred vchodom do televíznej veže. Pozerám hore na jej vrchol, ktorý sa týči do výšky až 421 metrov. Kupujeme si vstupenky. Nie sú drahé. V cene máme aj vstup do minizoo pod vežou. Rýchlovýťah nás vyvezie k vyhliadke vo výške 272 metrov. Výhľad odtiaľto je parádny. Vidíme dvojičky Petronas Towers. Ďalekohľadom dovidíme až k Batu caves. Dokonca vidíme aj pozlátenú sochu boha Murugana. Chodíme dokola a užívame si výhľady. Pri vyhliadke sú aj suvenírové obchody. Ceny sú prekvapivo dosť v pohode. Neplatí sa tu výšková prirážka. Celkovo sa nám zdá Kuala Lumpur veľmi cenovo prístupná. Dá sa tu lacno najesť, taxíky sú tu lacné a aj ubytovanie nie je drahé. Pritom tak rozvinuté a vystavané mesto…

Z veže po dobrej hodinke schádzame výťahom dole. Využijeme aj vstup do minizoo, ktorý máme v cene. Poväčšine sú to kadejaké druhy exotických vtákov. Až kým neprídeme k hadom. Ani sa nenazdám a pracovník zoo mi okolo krku pokladá hada. Asi z toho prekvapenia, necítim žiadny strach. Pritom pred hadmi mám veľký rešpekt. José mi urobí niekoľko fotiek. Prestriedame sa a ja robím Josému fotky s hadom. Po absolvovaní tohto exotického zážitku už opúšťame Menaru KL a pokračujeme dole kopcom k metru na stanicu Dang Wangi. Absolvujeme aj cestu miestnym podzemným metrom, nielen nadzemkou.

Z Kuala Lumpur už len nadchádzajúcu noc a následne budeme pokračovať na sever Malajzie. Ďalšou našou zástavkou na ceste po juhovýchodnej Ázii bude ostrov Langkawi. Čaká nás dlhá cesta nočným autobusom. Ale o tom viac už v ďalšom článku zo série Zápisky z ciest 🙂