Zápisky z ciest 2: Cesta do Siem Reap a návšteva Angkor Wat

V predchádzajúcom článku sme sa po nekonečnej ceste motorovým vlakom dostali z Bangkoku na thajsko-kambodžskú hranicu Aranyaprathet – Poipet. Neskoro v noci sme zháňali odvoz do 150 kilometrov vzdialeného mesta Siem Reap. Ako sme sa odtiaľ dostali? Dozvieš sa v tejto časti mojich Zápiskov z ciest. 

Cesta do Siem Reap

Priznám sa, zvažoval som už zaplatiť si jednu noc v jednom z tých hotelov s kasínom na hranici. Veď v Bangkoku sme ušetrili dosť peňazí za ubytko. Môžeme si jednu noc dovoliť v luxuse hotela. Sme unavení, špinaví a prepotení z tej plechovky bez okien, ktorou sme sem pricestovali. Už mi to je jedno. Chcem len nejakú izbu, kde sa bude dať  osprchovať  a hlavu zložiť.

Od hranice kráčame pešo po asfaltovej ceste. Zastavujeme na pomerne veľkom kruhovom objazde. Vidíme ako sa hlúčik miestnych dohaduje na niečom s dvoma turistami. Je to mladý americký párik. Tiež mieria do Siem Reap. Prišli sme v správny čas. Práve si dohadovali cenu, za ktorú ich chlapík odvezie. Nuž pridali sme sa k vyjednávaniu. Najmä José rád vyjednáva a je v tom dobrý. Na jeho hláškach a presviedčaní, ako na tureckom bazári, sa pučím od smiechu. A rovnako tak miestni chalani. Trvá dobrú polhodinu, čo sa dohadujeme na cene. Nakoniec si tľapneme a za cenu 10 amerických dolárov za osobu nás odvezie do Siem Reap.

Taxíkom do Siem Reap

Američan má mobil s navigačnou appkou. Do Siem Reap je to z hranice 150 kilometrov. Cesta by mala trvať približne 2 a pol hodiny. Od únavy mi ani nedochádzalo, že ešte sme tak ďaleko od nášho cieľa. Spomenul som si však na cestu vlakom, ktorým sme sem prišli a na fakt, že sme v Kambodži. Donedávna aj tá cesta, po ktorej pôjdeme nebola asfaltová, ale len udusená hlina… Cesta sa opäť vlečie. Do Siem Reap máme prísť až po polnoci. Uff, kde tam o takom čase nájdeme nejaké ubytovanie…? Uvidíme. Na čo sa si zaťažovať hlavu takými otázkami práve teraz. Budeme to riešiť, až tam prídeme.

Ubytovanie v Siem Reap

Náš šofér nás vysadil na okraji mesta Siem Reap, kde už na nás čakajú dva tuktuky. My s Josém si berieme jeden tuktuk a američania druhý. Lúčime sa a poprajeme si šťastnú a bezpečnú cestu. Poberáme sa každý svojou cestou. Náš tuktukár sa volá George. Teda tak sa nám predstavil. V skutočnosti sa volá inak, ale jeho pravé meno by sme nerozumeli a už vôbec by sme si ho nezapamätali. Takto je to jednoduchšie.

George nás odváža k nejakému ubytovaniu. Hoci bola pokročilá hodina, izba sa nám vôbec nepozdáva. Ešte horšia diera ako sme mali v Bangkoku. A to už je čo povedať. Veď  my nie sme nejako nároční. Spali sme tam v poriadne lacných ubytkách, ani okná nemali. Pýtame sa Georga, či by nemohol skúsiť ešte niečo iné. Telefonuje niekam a hneď štartuje tuktuk. Po hlinenej ceste sa, popri pekných vilových domkoch, dostávame k veľkému domu. Vyzerá ako nejaký obrovský penzión. Už na pohľad toto ubytovanie je o niekoľko tried lepšie ako predchádzajúce. Dostali sme obrovskú priestrannú izbu na prvom poschodí s manželskou posteľou a samostatnou kúpeľnou s vaňou. Takýto luxus sme si ani nedokázali predstaviť. Oproti tým izbám v Bangkoku by bolo asi hocičo luxusom. Všetko za 12 dolárov na noc spolu pre oboch.

Kúpeľňa plná komárov

Po náročnom dni sa chcem ešte osprchovať. Vošiel som do kúpeľne a vo vani a okolo nej lietalo asi dvadsať komárov. Z komárov v Kambodži mám riadne bobky. Predstavujem si, že každý z nich prenáša maláriu alebo aspoň horúčku dengue. Rýchlo ich topím prúdom vody. Skúsim na ne pre istotu nastriekať ešte repelent s vysokým obsahom DEET. Pred spaním sa týmto repelentom sám celý nastriekam. Neskutočne to smrdí. Musí to byť riadna sračka, nechutná chémia. Ale keď ma to má ochrániť pred komármi, tak nedbám.

Návšteva symbolu Kambodže – chrámový komplex Angkor Wat

Noc som prežil bez jediného štípanca. Ráno o desiatej nám niekto nástojčivo búcha na dvere. Po otvorení sa objavuje známa tvár. George! Doprdele, zaspali sme! Už dve hodiny sme mali objavovať Angkor Wat. S Georgeom sme sa dohodli, že ráno po nás príde a bude nám robiť celý deň šoféra.

Chrám Angkor Wat je symbolom kambodžského kráľovstva. Nachádza sa aj na kambodžskej vlajke. Vedeli ste, že je to jediná vlajka na svete, ktorej súčasťou je vyobrazenie budovy? Nevadí, ani ja nie 🙂 O Angkor Wate som toho vedel asi toľko, že kedysi to bolo hlavné mesto mocnej kmérskej ríše a v 12. storočí v ňom žilo okolo jedného milióna obyvateľov. Poznal som ho samozrejme z filmu Lara Croft s Angelinou Jolie. Ešte som si pamätal chrám Ta Prohm, ktorý drží po kope obrovský kmeň stromu.

Návšteva Angkor Watu

Nasadáme do tuktuku a George si to s nami valí k vstupu do Angkor Watu. Lístky nás stoja 20 USD na osobu a na jeden deň návštevy. Pozerám, akí sú tu pokrokoví. Pri kúpe lístku pózujem do fotoaparátu a moju podobizeň rovno tlačia na lístok. Zaujímavé. Pokračujeme ďalej k hlavnému chrámu. Od pokladne je to celkom štreka. Musia to byť aj štyri kilometre. Cestou predbiehame iné tuktuky a bicyklistov. V tom teple by sa mi tu na bajku nechcelo šlapať, pomyslel som si. Z diaľky už vidíme veže hlavného chrámu. Tak toto je ono. Toto miesto som chcel už tak dávno navštíviť. Prvýkrát som túto stavbu videl v hre Tomb Raider ešte koncom 90. rokov. A teraz, viac-menej neplánovane, som tu…

Angkor Wat

George nás vysadil pred západným vstupom do chrámového komplexu. Dohodli sme sa, že nás tu počká a potom nás zoberie, kam budeme chcieť. Po kamennom moste vedúcom cez vodnú priekopu prechádzame k prvej bráne. V bráne po ľavej strane je malá miestnosť, v ktorej mních zapaľuje obetné tyčinky a modlí sa. Za bránou sa nám otvára pohľad na majestátne veže hlavného chrámu Angkor Wat, ku ktorému vedie kamenná dlažba. Turisti pomaly začínajú pribúdať. Urobíme pár fotiek z diaľky a mierime priamo k hlavnému chrámu. Začiatkom februára okolitá vegetácia vyzerá suchá a vyprahlá. Zjavne tu dlhšie nezapršalo. Farba tunajšej pôdy má až taký červený nádych. Po ľavej strane je jazierko, na hladine ktorého plávajú lekná a v ktorom sa odráža Angkor Wat. Ideálne miesto na fotenie… 

5 veží Angkor Wat

Vstup do Angkoru práve rekonštruujú. Cez tzv. Terrace of Honor, ktorá je zahalená lešením, stúpame nahor. Stojíme pod vežami hlavného chrámu. Prekvapilo ma aké sú vysoké. Z akéhosi nádvoria pod nimi ešte smerujú strmé schody nahor. Pri výstupe hore sa pre istotu držím zábradlia. Schody sú dosť úzke. Cesta dole bude zaujímavá. Sledujem ľudí ako veľmi opatrne a s obavami schádzajú po schodoch dole. Zhora si všimnem, že za mnou ide budhistický mních. Rýchlo cvakám spúšť na fotoaparáte.

Z klasického pohľadu z diaľky to síce tak nevyzerá, ale hlavný chrám má päť veží. Uprostred je najvyššia. Steny chrámu sú veľmi pekne zdobené rôznymi basreliéfmi. Sem-tam zazrieme tabuľku s informáciami, kto sa postaral o reštaurovanie tej ktorej časti chrámu. Všimol som si, že na obnove sa vo veľkom podieľa Japonsko. Z výšky je pekný výhľad na okolie. Komplex Angkor Wat kedysi pohltila džungľa. Teraz to až tak zarastene nevyzerá. Snáď len z opačnej strany ako sme do celého areálu vstupovali. Stred chrámu mi pripomína jeden veľký bazén. Bohvie, či tu niekedy skutočne nebola nejaká vodná nádrž… Mal som si o tom viac naštudovať 🙂

Kocháme sa výhľadmi a schovávame pred spaľujúcim slnkom. Sedíme na kraji „bazéna“. Preskúmame snáď každú chodbu a každú miestnosť v hlavnom chráme.

Cesta do chrámu Ta Prohm

Chrám Angkor Wat sme si poriadne pozreli a pokračujeme ďalej preskúmať, čo je na východnej strane areálu. Kráčame širokou hlinenou cestou cez les až k vodnej priekope. Ďalej sa nám už nechce. V diaľke to vyzerá len na džunglu. Preto sa vraciame späť do areálu a severnou trasou obchádzame hlavný chrám. Z kraja lesa vidíme ako sa na zemi bezstarostne hrá niekoľko opíc – makakov. Chvíľku ich pozorujeme. Že sa im vôbec chce v tom teple hýbať, pomyslel som si.

Pokračovali sme k západnému vstupu, kde sme našu návštevu začali. Všade boli zrazu davy turistov. Predrali sme sa cez nich von. Už som pochopil, prečo George chcel, aby sme sem išli čím skôr ráno. Stojíme na mieste, kde nás vyložil a hľadáme ho. Okolo sú desiatky tuktukárov. Našťastie si on všimol nás. Dohodli sme sa, že ešte vybehneme na občerstvenie do blízkej reštaurácie a potom budeme pokračovať do chrámu Ta Prohm. Ta Prohm sa objavil aj v niektorých filmoch a je známy tým, že cez jednu z budov prerastá obrovský kmeň stromu, ktorý ju v podstate drží pokopy.

V chráme Ta Prohm

Naša cesta pokračovala do Ta Prohm. Mapu som si vopred nepozeral. Tento chrám je dosť od ruky. Ale aspoň chvíľku si môžeme oddýchnuť v tuktuku a voziť sa. Nohy ma už bez tak riadne bolia. Zároveň má ovieva vánok a nie je mi aspoň tak teplo. George zaparkoval a ukázal nám, kade máme ísť do chrámu. Hneď nás obkolesilo niekoľko detí a všetky zborovo kričali: „One dollar!“ Miesto toho, aby boli v škole, alebo sa doma hrali, tak sa tu túlali a predávali rôzne drobnosti ako vreckovky, pohľadnice a pod. Všetko za one dollaar. Najmenšie mohlo mať tak dva a pol roka. Rodičia nikde. Príde mi ich veľmi ľúto a tak si od nich kupujem aspoň sadu pohľadníc…

Kontrola lístkov

Pokračujeme do Ta Prohm. Cestou do areálu nás zastavuje akýsi pán a pýta si od na lístok. Ukázali sme mu lístky s fotkami a mohli sme pokračovať. Bola to kontrola. Tento chrám pôsobil zvláštne. Veľa budov bolo polorozpadnutých alebo vyslovene rozpadnutých na kamene. Niektoré rekonštruovali. Vchádzame s miernymi obavami do toho jedného, tak typického z fotiek. Obrovský kmeň stromu pomaly pohlcuje kamene budovy. Príroda tu vyhráva. Strom zrejme bude nejaký ficus. Našťastie tu nie je toľko turistov ako v Angkor Wate. Urobíme si pár fotiek bez ľudí. Prejdeme sa po okolí. Vyzerá to tu, akoby sme boli v strede džungľe.

Slnko pomaly klesá k horizontu a hovoríme si, že na dnes máme dosť. Žiaľ nestihli sme v Angkore prejsť všetko, čo sme mali v pláne. Možno keby sme vstali o niekoľko hodín skôr, tak by sme stihli pozrieť aj iné časti ako Bayon temple, Baphuon temple, Terasu slonov, Terasu leprového kráľa a ďalšie.

Večera na Pub street

Vraciame sa k Georgeovi a zavelíme mu smer Siem Reap. Pozerá na nás trochu prekvapene. Vysvetľujeme mu, že na dnes máme dosť, sme vyčerpaní. Zajtra je tiež deň. Aj keď už nepôjdeme do Angkoru. Mohol by nás zobrať na jazero Tonlé Sap. Dohodli sme sa, kedy má po nás ráno prísť.

Na ubytovaní (penzióne) si dávam sprchu a môžeme ísť na hlavnú ulicu s reštauráciami a barmi. Volá sa Pub street. Cestou stretáme povedomé tváre. Americký párik, s ktorým sme sem pricestovali taxíkom. Chvíľku sa s nimi rozprávame a potom pokračujeme ďalej. Sadáme do prvej reštaurácie, ktorá sa nám pozdáva. Objednávame rovno dve pivá Angkor. Aj na pive je ikonický Angkor Wat. Je to jednoznačne všadeprítomný symbol tejto krajiny. Všimol som si, že v jedálnom lístku majú kadejaké chuťovky. Napríklad žabu alebo hada. Nechcem nič riskovať a objednávam si opekanú ryžu s kuracím mäsom. Tým by som nemal nič pokaziť.

Po večeri meníme podnik a ideme ešte do baru na rovnakej ulici. Na stole nám pristávajú ďalšie pivá Angkor. Rozprávame sa. Premýšľame, čo budeme zajtra robiť a hlavne kde zajtra budeme nocovať. Naše ubytko je na ďalšiu noc plné. Nevadí, ráno je múdrejšie večera. Pri stole krížom od nás sa nejako často zastavujú turisti a fotia sa s nejakým chalanom. Pozerám na neho. Je mi nejaký povedomý. Len si ho neviem zaradiť. Určite to je americký herec. Pamätám si ho z nejakých tínedžerských komédií. Na meno si však ani ja, ani José nespomenieme. Dávame každý ešte jeden Angkor. Dnes bol ťažký deň a musíme sa šetriť. Sme na cestách len pár dní a poriadne sme sa ešte nevyspali. Vraciame sa na ubytko, veď aj zajtra je deň…

POKRAČOVANIE NABUDÚCE…